nedeľa, 21 júl 2013 13:10

Stručné dejiny ťažby ložísk nerastných surovín v Gemeri (15)

Napísal(a) Ing. Mikuláš Rozložník
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Ložisková oblasť Mária – Szőlőmál – Rákoš
V oblasti Szőlőmál – Rozgang – Rákoš, ležiacej severne od Rožňavy, bola banícka činnosť na začiatku zameraná na vyhľadávanie a ťažbu neželezných kovov. Početné odvaly sideritových rúd, vzniknuté po vyberaní neželezných rúd, spracovávali neskôr.
Počiatky dobývania siahajú do najstarších čias. Prvá písomná zmienka je z roku 1498, kedy vznikol majetkovo právny spor medzi podnikateľmi na bani Csengő. Najintenzívnejšiu činnosť vyvíjali na ložisku Mária, kde už staré banské práce prenikli až pod úroveň údolia.
V druhej polovici 19. storočia upadá ťažba neželezných rúd a začína sa zvyšovať záujem o železné rudy. Podnikať začínajú majitelia železiarní v Brzotíne a Štítniku, ktorí pristúpili k otváraniu ložísk na vrchu Rákoš a ťahu Mária. Pokúsili sa aj znovu sprístupniť štôlňu, ktorú začali raziť v predchádzajúcom období z údolia Slanej pod ložisko Mária. Koncom 19. storočia obmedzili na minimum aj ťažbu železných rúd. Vo väčšom rozsahu ju obnovili až v tridsiatych rokoch nasledujúceho storočia, keď Rimavskomuránsko šalgótarjánska železiarska účastinárska spoločnosť začala prieskumné a otvárkové práce na ložisku Mária. Ložisko otvorili úpadnicou, z ktorej razili jednotlivé ťažobné horizonty.


K podstatnejšiemu rozvoju, modernizácii a výstavbe, dochádza po vzniku národného podniku, a to postupne v rokoch 1950 – 1956, 1962 – 1963 a 1967 – 1970. V rámci toho prehĺbili úpadnicu, vyrazili slepú šachtu, racionalizovali dopravu, zlepšili bezpečnosť a ďalšie. Geologickými prieskumnými prácami, vykonávanými vedľa ťažby, overili ďalšie zásoby nerastnej suroviny, ktoré boli základom pripravovaného rozsiahleho rozvoja. Toto ložisko komplexných Fe, Cu, Ag rúd bolo pred rokom 1989 považované za najperspektívnejšie ložisko bývalého štátneho podniku. Veľké investície boli však po roku 1989 zastavené a baňa sa stala súčasťou podniku Želba, ktorý sa dostal do ťažkostí. Ešte pred jeho úplným zánikom, v roku 2000, rozhodli, pre údajnú ekonomickú neefektívnosť ložiska, baňu zatopiť. V roku 2005 bola baňa kompletne zatopená a začali problémy s nežiadúcimi následkami vytekajúcich banských vôd. V roku 2011 nový majiteľ dobývacích práv firma Gemer – Can, s. r. o. má záujem o obnovenie ťažby a začala práce na projekte jej obnovy. V prácach podľa projektu obnovy predmetná firma pokračovala aj v uplynulom roku.

Ložiská kobaltových a niklových rúd
Ložiská týchto rúd nadobudli priemyselný význam len v okolí Dobšinej.
Ich objavenie je spojené s menom Johanna Gottlieba Schőna, ktorý tu v roku 1780 začal vyhľadávať nerasty na výrobu kobaltovej farby. Objaviteľ, ešte toho istého roku, požiadal o udelenie práva ťažiť nájdenú rudu. Mestská rada a banský majster mu vydali potvrdenie a Schőn dobrovoľne odovzdával mestu 1/6 podielu. Pod jeho vedením začali dobývať v banských poliach na Steinbergu, Zembergu a Gugli. Využívali aj staré odvaly, na ktoré v predchádzajúcich dobách sypali kobaltovo-niklovú surovinu, vtedy považovanú za bezcennú. Po prehratom majetkovoprávnom spore, keď Schőn nemohol splatiť odškodné a súdne trovy, bol uväznený a zanedlho zomrel. Majitelia oprávnení však pokračovali v ťažbe a po určitej dobe došlo k intenzívnemu vyhľadávaniu a ťažbe týchto rúd, a to aj na úkor ťažby medených rúd.
V rokoch 1780 – 1810 rudy zamieňali najmä v erárnej hute Stratená. Táto však v roku 1810 prestala vyrábať, a tak pre nedostatok odbytových možností ťažba stagnovala. Od roku 1828, keď sa podarilo zabezpečiť odbyt, bola stálym odberateľom kobaltovo-niklových rúd anglická firma. Zabezpečenie odbytu, znamenalo konsolidáciu v prieskumnej činnosti a ťažbe. Výnosnosť ťažby týchto rúd v rokoch 1860 – 1875, t. j. v období jej rozkvetu, sa odrazila aj v rozvoji mesta.
Ložiská kobaltovo-niklových rúd boli otvárané a dobývané sústavou štôlní. V banskom poli Hilfgottes vyrazili aj nehlbokú šachtu. Používaná banská technika bola rovnaká ako pri dobývaní ostatných rúd.
Úprava suroviny začala už v bani, ručným preberaním a odstraňovaním jaloviny z rúbaniny. Na povrchu sa vyklepávaním a preberaním získavala kvalitná kusová ruda. Drobnú frakciu rozdružovali v primitívnych sádzačkách. Pri väčších baniach, ako napr. Mária a Hilfgottes, používali na úpravu aj stupy a splavy. Kvalitné kusové rudy a upravené jemnozrnné koncentráty prepravovali k odberateľovi v drevených sudoch.
Po roku 1875 ťažba začala rýchlo upadať. Príčinou bol náhly pokles cien, súvisiaci s objavením bohatých zahraničných ložísk týchto rúd, ako aj značné vyčerpanie dobšinských ložísk. V roku 1897, vyše storočná éra ťažby týchto rúd, skončila.
Po tomto roku došlo ešte k niekoľkým pokusom o obnovenie dobývania tejto suroviny, ale bez prenikavejšieho úspechu.

Ložiská ortuťových rúd
Začiatok dobývania ortuťových rúd v Gemeri presne nepoznáme. Priame doklady pochádzajú až zo 17. storočia. Podľa záznamov v banských knihách, v roku 1697 boli v Dobšinej v prevádzke tri bane, kde sa získavali ortuťové rudy. Napriek tomu, že na tomto území ťažba ortuťových rúd nedosiahla zvláštny hospodársky význam, nachádzame tu až do roku 1772 viacej banských oprávnení na ich dobývanie. Vyťaženú rudu upravovali v stupoch. Od roku 1775 túto surovinu prestali ťažiť. Na území mesta sa ešte v polovici 19. storočia stretávame s prieskumnými prácami, aj s menšou ťažbou ortuťových rúd na Čuntave (baňa Samuel).
V menšom rozsahu sa ortuťové rudy získavali v rokoch 1744 – 1747 v okolí Rožňavy (Szőlőmál, Kalvária).
Vyše dvesto rokov sa so striedavými výsledkami využívalo ložisko Svätá Trojica v katastrálnom území Nižná Slaná. Prvá písomná zmienka je z roku 1701, keď banská komora žiadala o nájom tejto, oddávna opustenej bane. Z toho vyplýva, že z ložiska bolo ťažené už v predchádzajúcom období. V roku 1745 práce na ložisku zastavili a baňu prevzal jej pôvodný majiteľ – rodina Andrássyovcov.
Od polovice 18. storočia, približne až do roku 1805, dosahovalo dobrých výsledkov ťažiarstvo spišskonovoveských banských mešťanov Laudon Kunstschacht Gewerkschaft, ktoré otvorilo ložisko v jeho východnej časti štôlňou a šachtami z povrchu. Ťažná a odvodňovacia šachta boli vybavené gápľom na vodný pohon. O rozsahu banských prác tohto ťažiarstva a majiteľa svedčí prvá banská mapa z roku 1767.
Obdobie rokov 1795 – 1858 bolo obdobím určitej stagnácie. Od roku 1858 nájomné ťažiarstvo troch dobšinských podnikateľov znovu otváralo niektoré zavalené banské diela a v dobývaní pokračovali so striedavými úspechmi.
Od roku 1864 v ťažbe pokračovala rodina Andrássyová. Podnikanie pod vedením banského majstra grófskych baní M. Schablika trvalo až do konca 19. storočia a možno ho považovať za najvýznamnejšie. Preskúmané bolo ložisko smerom do hĺbky a banské diela boli vybavené mechanizmami tej doby. V roku 1877 bola na slepej šachte inštalovaná podzemná vodná turbína, ktorá slúžila na odvodňovanie. V rokoch 1883 – 1885 bola vyhĺbená nová šachta z povrchu. Túto šachtu, v roku 1884, vybavili vodosĺpcovým ťažným strojom. Tento predstavoval na svoju dobu unikát gemerského baníctva. V roku 1890 prehĺbili šachtu z povrchu a začali otvárku najhlbších častí ložiska, ktorú umožnilo využívanie vtedajších technických zariadení. V uvedenom období rekonštruovali aj primitívnu ortuťovňu.
Úložné pomery ložiska, veľký prítok vôd, závaly a problémy s nedostatočným vetraním spôsobili, že práce museli vykonávať za nepriaznivých podmienok. Bolo obdobie, keď ťažba a výroba bola stratová (napr. roky 1893 – 1899). Vtedy ťažili iba rumelku, miestami s čistou ortuťou.
Úprava rúbaniny začínala priamo v bani, a to hrubým oddeľovaním jaloviny od úžitkových nerastov. Rýdzu ortuť, ktorá sa miestami vyskytovala vo veľkých kvapkách, pozbierali z dutín ložiskovej výplne lyžicami. Rumelku a tetraedrit vyťažili, pokiaľ to bolo možné, oddelene. Ďalšia úprava sa robila vyklepávaním a triedením, pred baňou na povrchu. Drobné frakcie rozdružovali v primitívnych ručných sádzačkách. Takúto technológiu uplatňovali asi od polovice 19. storočia. Usudzuje sa, že predtým, získavali rumelku z rúbaniny, ryžovaním. Takto získané produkty ďalej spracovávali v hutníckom zariadení, ktoré tvoril rúrkový destilačný prístroj s príslušenstvom. Z tetraedritových rúd najprv získavali pražením ortuť a zvyšok s obsahom striebra a medi zhutňovali v Štefanskej hute.
V roku 1900 celý banský majetok odkúpila Rimavskomuránska šalgótarjánska železiarska účastinárska spoločnosť. Predmetom jej záujmu, boli predovšetkým iba železné rudy, a tak prevádzku zastavila.
Ložisko Rákoš bolo objavené v roku 1956, pri vykonávaní geologického prieskumu sideriticko – limonitových žíl. V rokoch 1956 – 1958 vykonávali na ložisku vrtný prieskum, čím bolo ložisko overené v kategórii C2. Počas nasledujúcich dvoch rokov ložisko otvorili prieskumnou šachtou a vyrazili jeden hlbinný obzor. Na základe investičnej úlohy, vypracovanej v roku 1969, započali nasledujúceho roku s prehlbovaním šachty a jej úpravou, razením ďalšieho obzoru a štôlní, so stavbou čerpacej stanice, strojovne s príslušenstvom, sociálnych zariadení, trafostanice a ďalšieho vybavenia. Následne boli vykonávané ťažobné práce, pri ktorých sa uplatňovali všetky vtedy bežné technické prostriedky a zariadenia. Úpravňa nebola postavená, ruda sa prepravovala nákladnými autami do flotačnej úpravne Nadabula. Ťažba ortuťovej rudy na ložisku skončila v roku 1988, zvyškové zásoby boli z evidencie vyradené v roku 2003.

(POKRAČOVANIE)

Ing. Mikuláš Rozložník

 

{jcomments on}

 

Čítať 5941 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:50

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!