Po ukončení projektovej prípravy merači vytýčili zarážkový bod pre razenie úpadnice. Buldozérom sme urobili prípravné práce na povrchu a razenie úpadnice sa mohlo začať. Očakávali sme, kedy nám dodajú nakladač. Horeli sme zvedavosťou, ako takýto gigant bude vyzerať. Konečne na trajleri s ťahačom doviezli dlho očakávaný stroj. Bol nastriekaný ohnivočervenou farbou.
Zložili ho na nádvorí a za malú chvíľu bolo okolo neho toľko obdivovateľov ako by to bolo na strojárskom veľtrhu v Brne. S nakladačom došli aj dvaja firemní mechanici, ktorí mali za úlohu zaučiť našich zámočníkov a baníkov na obsluhu a údržbu tohto stroja. Celé zariadenie bolo ovládané hydraulikou, s čím naši mechanici nemali veľa skúseností.
Vedúci bane zostavil osádky na trojzmenné razenie rampy. Mladí baníci si pomerne rýchlo osvojili ovládanie nakladača a po mesačnom razení na tri zmeny pristúpili k zhotoveniu betónového portálu pri vchode. Najprv zabetónovali boky portálu. Baníci sa dohodli, že novej bani musia dať meno. Rozmýšľali, navrhovali rôzne mená, ale nakoniec sa rozhodli, že novú baňu pomenujú JOLANA. Tak sa volala manželka vedúceho bane Miška Širovského, pre ktorého to malo byť prekvapenie. Aranžér závodu Maťo Muličák im vyrezal z polystyrénu banícky znak - skrížené kladivá, rok započatia razenia a nápis mena úpadnice. Písmená šikovne nabili klincami na zvlášť zhotovenú šalovaciu dosku na vrchu portálu a opatrne to zaliali jemným betónom. Na slávnostné odstránenie šalovania pozvali vedúceho bane aj mňa.
Z portálu už bolo odstránené šalovanie bokov. Za našej prítomnosti odstránili hornú šalovaciu dosku a na vrchnej časti sme mohli prečítať meno novej bane. Miško Širovský bol z toho „na mäkko“. Práve v tom čase išla dolu cestou pani Širovská na nákup do závodného bufetu.
Miško ju zavolal hore k portálu. Uvidela svoje meno na portále a prvé čo povedala bolo, že či nevedeli dať krajšie meno novej bani. Povedala, že sa stále hnevala na rodičov, že jej dali také cigánske meno. Ináč to bola veľmi veselá pani, ktorá sa hneď vžila do situácie a povedala, že keď už po nej pomenovali baňu, tak jej povinnosť je niečo zaplatiť. Zavolala najmladšieho člena osádky, aby s ňou išiel do bufetu. Po chvíli sa vrátili a doniesli asi päť litrov vína, papierové poháre, narezanú salámu a rohlíky. Krstiny sa mohli začať. Maťo Bajz, bol predákom tejto partie, vylial jeden pohár vína na portál a povedal, že novú baňu krstí na meno Jolana. Potom sme si trochu zajedli aj vypili dobrého vína. Po krstinách sa začalo raziť v pevnom kameni.
V priebehu niekoľkých dní JOY vypovedal službu. Z výfuku to dymilo a nefungovala hydraulika. Podnik vybavil s výrobcom, aby prišli dať nakladač do poriadku, lebo bol v záruke. Došli dvaja montéri, vymenili nejaký trojcestný ventil a JOY znovu fungoval. Len čo montéri odišli, za pár dní nakladač opäť prestal fungovať. Nervozita u ľudí narastala a hlavne u riaditeľa Falbu, ktorý razenie rampy mal od podnikového riaditeľa zadané ako osobnú úlohu. Na rannej porade sa zúrivo oboril na Miška s výčitkami, že sa vôbec o nakladač nestará, že zámočníci ani nekontrolujú olej, hydrauliku a vyťahoval všelijaké nezmysly, ktorými obviňoval všetkých, že k práci pristupujú veľmi nezodpovedne. Nakoniec povedal, že si nevážia najmodernejšiu banskú techniku a drahý nakladač, kúpený za valuty, viacej stojí ako robí. Mišo počas jeho prejavu menil farbu a iba čakal kedy riaditeľ skončí. On mal razenie úpadnice zakotvené v Pláne prípravných a otvárkových prác. Bol si vedomý, že prestoje v razení rampy znamenajú stratu prémií, ako u technikov, tak aj u baníkov pracujúcich v „Prípravách“. Dostal sa k slovu a podobne zvýšeným hlasom sa oboril on na riaditeľa: „Ja som doniesol nakladač na závod? Vy ste súhlasili, aby sa projekt otvárky nášho ložiska uskutočňoval špirálovou rampou a bezkoľajovou mechanizáciou. Ten nakladač je prototyp a my ho máme vyskúšať. Bol podnikom kúpený za zníženú cenu. To som sa dozvedel od pracovníkov podniku. Ja sa mám tu trápiť s nejakým nepodarkom. Mám iné starosti, ako zaistiť ťažbu a kvalitu rudy, aby fungovala úpravňa a plnila sa plánovaná výroba koncentrátov. Každé ráno je celá porada iba o tomto nepodarenom nakladači.“ Mišo sa tak rozohnil, že ledva lapal dych. Zakončil to jedným dychom v spišskom nárečí: „Vy sce taký jak náš ocec. On tež kúpil koňa co nechcel cahac. Šicke sme buli plane, ľem koň bul dobrý, bo on ho kupil. Aj vy tak. Šicke sme plane, ľem džoj je dobrý, bo s vaším súhlasom ho dali na závod.“ Potom zobral klobúk a na odchode povedal, že Francúzi posielajú nové hydraulické čerpadlo, keď dôjde, tak ho namontujú. Riaditeľ z Miškovej kázne bol tak prekvapený, že poradu mlčky ukončil. Div sa svete. Naši zámočníci vymenili hlavné hydraulické čerpadlo a odvtedy JOY fungoval bez poruchy. No očakávaný zámer na vybudovanie modernej bane v Smolníku, vybavenej bezkoľajovou mechanizáciou, sa nakoniec neuskutočnil. Po vyrazení asi 80 metrov úpadnice nakladač JOY bol prevezený do závodu v Nižnej Slanej. Tam sa tá mechanizácia už dobre osvedčila na dobývkach aj na razení banských diel. Závod týmito nakladačmi na dobývkach dosahoval bežne ťažbu až 750.000 ton rudy za rok, rekordne aj vyše 900.000 ton rudy za rok. Pozdejšie sa Podnikové riaditeľstvo rozhodlo pokračovať v otvárke ložiska v Smolníku úpadnou rampou z povrchu, ale už bezkoľajovými prepravníkovými nakladačmi domácej výroby PN 1500, vyrábanými v strojárskom závode Banských stavieb v Prievidzi. Úpadnica sa nakoniec vyrazila po plánovaný 5. obzor ložiska Pyrit. Celý zámer veľkokapacitnej ťažby ložiska však stroskotal na tom, že sa nepodarilo dosiahnuť cielené kvalitatívne parametre ťaženej rudy na zložku Cu, a to ani napriek tomu, že prepočty podnikového geológa to zaručovali.
(POKRAČVOVANIE)
Ing. Marian Slavkay































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-