Oblečený v uniforme nadporučíka zobral auto so šoférom, ranených vojakov a vydali sa na cestu do Brezna. Pri križovatke Vernárskej cesty, zabočili smerom na vernárske Pusté Pole. Prišli až do blízkosti poľovníckej vily nemeckého generála Göringa. Vilu strážila fašistická vojenská hliadka, ktorá bola zrejme informovaná o tom, že vypuklo národné povstanie, ku ktorému sa pridala aj Slovenská armáda. Táto hliadka zastavila idúce auto. Laco Kalický vystúpil z auta so zdvihnutými rukami nad hlavou. Nemci vzdávajúceho sa slovenského dôstojníka dávkou z guľometu bezcitne zastrelili. Zastrelili aj dvoch ranených vojakov. Nikto nevie, prečo ušetrili život šoféra auta, ktorý sa vrátil s autom do Dobšinej. Nemci odpratali telá mŕtvych na okraj cesty a viac sa o nich nestarali. Nevie sa, kto odviezol telá dvoch zastrelených vojakov, ale mŕtve telo npor. Kalického ostalo ležať tam, kde ho Nemci hodili. Ľudia sa báli odniesť jeho telo, iba nejaký neznámy človek ho prikryl tér papierom, aký sa používal na pokrytie striech. Nakoľko Laca Kalického nikto nepoznal, nedostala sa zvesť o jeho smrti ani do Podbrezovej ani do Rožňavského Bystrého. Nikto nevie, prečo tú smutnú správu neoznámil šofér, ktorý nehodu prežil. Po vojne, keď sa ho viac razy Ducka Kalická pýtala, ako sa tragédia udiala, vždy tú udalosť vyrozprával ináč. Mohol to byť nejaký prívrženec fašistického Nemecka a zverskosť fašistov zahmlieval. Rodina Beláková v Rožňavskom Bystrom sa o mŕtvom tele Laca Kalického dozvedela až začiatkom októbra. Túto skutočnosť oznámili Paťovi do Slavošoviec. Paťo prišiel domov. Keď mu mamka opísala celú udalosť, že mŕtve telo jeho švagra Laca už mesiac leží na vernárskom Pustom Poli, pochytila ho ľútosť nad touto veľkou rodinou stratou. Začal rozmýšľať, ako by mohol tento problém vyriešiť. Cítil povinnosť, že švagra Laca musia so všetkými poctami riadne pochovať.
Paťo bol smelý a rozumný mladý človek. V jeho hlave vznikol plán. Preobliekol sa za sedliaka. Musel si zaobstarať použité sedliacke šaty. So strniskom na brade, neupravenými vlasmi a na hlavu si nasadil zamastený čierny klobúk. Musel si niečím zamazať aj ruky, aby ho nevypracované ruky neprezradili. Pripravil si sedliacky voz, do ktorého zapriahol kone. Na voz naložil niekoľko vriec so zemiakmi. Zobral si ich preto, aby mal zámienku v prípade, keď ho zastaví nejaká hliadka, že zemiaky ponúka na predaj. Do Hnileckej doliny sa vybral cez Roštár, Nižnú Slanú, Dobšinú, Stratenú a Pusté Pole až do Telgártu.
Cestou si obzrel miesto, kde ležalo prikryté švagrovo telo. Zistil, že situácia je priaznivá, lebo Nemci si ho nevšímali. Posedávali na dvore pri vile. Prešiel okolo vily. Nemci si ho vôbec nevšímali. Na okraji dediny sa otočil a cestou späť pri mŕtvom švagrovi zastavil. Rýchlo naložil telo Laca Kalického na voz a prikryl ho pripravenou celtou. Iste mu srdce búšilo vzrušením, ale keď bol ďalej z dohľadu Nemcov, upravil svoj tragický náklad na voze a potom popohnal kone. Bola to strastiplná cesta, lebo sa obával, že ho niekde môžu zastaviť nemecké alebo gardistické hliadky. Jeho obavy pominuli, keď sa dostal späť do Slavošovskej doliny, ktorá bola slobodným partizánskym územím. Jeho duševné napätie povolilo až keď zastal s povozom doma na dvore. S nárekom ho objímali rodičia, rodina aj najbližší susedia, ktorí ho so strachom očakávali počas celého dňa. Boli si vedomí, že Paťo nasadzuje vlastný život, aby telo švagra doviezol domov. Paťo túto ťažkú úlohu bral ako svoju ľudskú morálnu povinnosť. Nemohol mŕtve telo švagra ponechať napospas divej zveri. Unavený z ťažkého a náročného dňa ponechal mŕtve telo na starosť blízkym ľuďom, ktorí ho poumývali, obliekli a uložili do truhly, aby ho mohli riadne s poctou pochovať.
Obec Rožňavské Bystré vyšla v ústrety rodine Belákovej. Poskytla hrobové miesto na miestnom cintoríne. Vedenie obce tragickú smrť npor. Ladislava Kalického považovalo za prvú obeť Slovenského národného povstania, ktorého považovali za občana obce. Na pohrebe sa zúčastnili takmer všetci obyvatelia obce. Vtedy nikto netušil, že tento pohreb nie je posledný v rodine Belákovej. JUDr. Pavol Belák sa potom vrátil do Slavošoviec, aby plnil svoju povinnosť komisára v SNP. Pred odchodom rodičom povedal, že 7. decembra prídu domov aj s bratom Jankom.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-