Narodil sa 26. februára 1950 v gemerskej obci Ratkovské Bystré, kde prežil detstvo a získal krásny vzťah k rodnému Gemeru, gemerskej ľudovej piesni a jej melodike, ale aj k typickému nárečiu, ktorým tak rád rozprával a všade ho propagoval. A preto práve Gemer je oblasť, ktorej špecifickými piesňami sa neustále zaoberal.
V roku 1974 absolvoval štúdium na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici, odbor hudobná výchova. Už počas štúdia hrával v ľudových hudbách viacerých folklórnych súborov. Vysoko sa oceňuje jeho pedagogická činnosť ako učiteľa špecializovanej hudobnej výchovy, kde učil deti láske k spevu a dosahoval výborné výsledky. Pôsobil v Tisovci a v Revúcej, kde sú jeho hudobné začiatky spojené s Jankom Jasenkom, s ktorým dlhé roky hrával a spolupracovali spolu s FS Lykovec a zároveň bol sólista FS Húžva z Revúcej. Od roku 1984 pôsobil na ZŠ v Banskej Bystrici, viedol detskú ľudovú hudbu Sedmokráska a jeden čas bol aj riaditeľom Základnej školy na Kuzmányho ulici v Banskej Bystrici. Naposledy pôsobil v hudobnej redakcii rádia Lumen v Banskej Bystrici.
Ako sólový spevák bol veľmi úspešný, jeho nezameniteľný krásny hlas sme mohli počúvať v Slovenskom rozhlase a každú nedeľu v rádiu Lumen v relácii Fujarôčka moja. Jeho spevácke umenie je nahraté na viacerých spoločných CD (napr. Ej, rozmajrín, rozmajrín – Piesne z Gemera s Ľudovou hudbou Štefana Molotu. Spievajú: Anna Molnárová, Miroslav Baran, Radoslav Dusa, ženská spevácka skupina Rimavan, mužská spevácka skupina Húžva) a na mnohých rozhlasových nahrávkach. S ľudovou hudbou Róberta Puškára nahral svoje samostatné CD pod názvom Ej idem, idem...
Upravoval skladby a ľudové piesne pre folklórne súbory Partizán a Dratvárik zo Slovenskej Ľupče, Urpín a Mladosť z Banskej Bystrice, Mostár zo Zvolena, Slnečnica z Piešťan, Ekonóm z Bratislavy a mnohé ďalšie súbory, napr. Spievanky, Sedmokráska, a pre verejné rozhlasové nahrávky. Pôsobil vo folklórnych súboroch Mladosť, Partizán, v roku 1972 bol spoluzakladateľom ľudovej hudby Borievka z Banskej Bystrice. Hrával v rozhlasovom orchestri Slovenského rozhlasu Banská Bystrica a hosťoval aj v ďalších muzikách ako spevák a hráč na kontrabas. Ako muzikant precestoval temer celú Európu.
Nezmazateľnú stopu zanechal v hudobnej redakcii rádia Lumen, kde pôsobil ako hudobný redaktor do roku 2009. Bol autorom rozhlasového cyklu relácií o Gemeri. Ponúkal profily ľudových výrobcov, zvykoslovia na mesiac a medailóny folklórnych súborov či spevákov ľudových piesní. Jeho populárna rozhlasová relácia Fujarôčka moja priblížila mnohé ľudové zvyky, obyčaje, folkloristické osobitosti a krásy slovenskej ľudovej piesne. "Pamätám si, že istý čas vysielal reláciu Fujarôčka moja o 11:00 vždy v nedeľu naživo. Pomáhala mu manželka, ktorá dvíhala telefonáty. Neskôr už reláciu vyrábal do záznamu a pozýval si hostí do nahrávacieho štúdia. Charakterizovali ho pohoda, pokoj a vtip, ktoré nám do redakcie vždy doniesol. Gemer miloval a vždy nám u nás v redakcii hovoril aj spieval po gemersky," spomína hudobná redaktorka Diana Rauchová. Mal veľa nápadov a plány do ďalšej činnosti, avšak jeho život sa nečakane skončil v roku 2009. "Bolo to v čase, keď sme pripravovali veľkonočný program. On si už svoje relácie aj nahral, ale predsa mu zostali nejaké texty o smrti, nezaradil ich do vysielania a zrejme zvažoval kam ich vloží, ale už nebolo kam. A toto bolo pre nás také živé memento, až taký mráz nám prešiel po chrbte. Bolo to tak na úvahu, že prečo to tak zostalo aj s tými textami. Jeho hlas, ktorý je uchovaný na mnohých nahrávkach zostáva, a tak je tu tak trochu stále pri nás. Dokonca jeho hlas rezonuje aj v ruženci mužov, ktorý máme stále nahratý," uzatvorila Diana Rauchová, ktorá s Miroslavom Baranom spolupracovala v Rádiu LUMEN mnoho rokov.
Jeho umenie bolo ocenené Bronzovou medailou Osvetového ústavu za rozvoj folklóru a poctou riaditeľa Osvetového ústavu za rozvoj hudobného folklóru na Slovensku.
Spomeňme niektoré kultúrne programy, ktoré sa konali na počesť Miroslava Barana:
Dňa 13. novembra 2009 sa v Banskej Bystrici v estrádnej sále ECC (Dom kultúry) uskutočnila verejná nahrávka folklórneho koncertu v rámci programov Hrajteže mi, hrajte... Koncert bol venovaný Mirkovi Baranovi, ktorý nás 2. apríla 2009 navždy opustil a odišiel do folklórneho neba. Na koncerte vystúpili ĽH Michala Šimka z Revúcej, ĽH Jaroslava Hazlingera, Ján Ambróz a ĽH Borievka so sólistami, FS Partizán a ďalší. Na Mirka pospomínali viacerí jeho známi, kamaráti, pozvaní hostia a aj jeho brat Ondrej Baran. Koncert organizovala obec Slovenská Ľupča, FS Partizán a Stredoslovenské osvetové stredisko. Program sa začal zvukovou spomienkou, v podobe piesne Koj som išó cez tot hájik, sprevádzanou aj obrazovou fotodokumentáciou, ktorá bola premietaná počas celého dva a pol hodinového programu. Po programe sa uskutočnila recepcia, kde odznela veľmi pekná myšlienka Mirkovej manželky: „Pokiaľ budú znieť z rozhlasu gemerské pesničky Mirka Barana, nikdy nás neopustí a bude stále medzi nami.“
V roku 2014 vyšiel ďalší jeho samostatný CD nosič, ktorý nesie symbolický názov „Ešte ja̋ raz do Vás prídem“, na ktorom sú piesne, ktoré Mirko Baran nahral v Rádiu Regina, alebo sa nachádzajú roztrúsené na iných cédečkách a platniach. Jeho krst sa konal v rámci spomienkového večera 11. apríla 2014 v Kultúrnom stredisku v Slovenskej Ľupči, keď uplynulo päť rokov od jeho odchodu. Na koncerte vystúpili FS Partizán, FS Seniori, DFS Dratvárik, Ján Ambróz a ĽH Borievka, Ľubo Tatarka, Ján Valentík, spevácke skupiny Hronky, Horehronci a ďalší. Pred koncertom sa konala pietna spomienka na cintoríne v Slovenskej Ľupči, kde je Miroslav Baran pochovaný.
Detský folklórny súbor Dratvárik v Slovenskej Ľupči si uctil Mirka Barana 10. mája 2019, pri uvedení do života vlastného CD DFs Dratvárik s Mirkom Baranom. V rámci programu si pripomenuli dlhoročnú spoluprácu s Mirkom Baranom a odznelo mu poďakovanie aj za úpravu skladieb a ľudových piesní pre tento súbor.
Uplynulo už 16 rokov, čo od nás tento jedinečný človek s veľkým srdcom a osobitým hlasom navždy odišiel. Aj napriek tomu že už nie je medzi nami, jeho podmanivý hlas stále znie z rozhlasových nahrávok rádií, mnohé jeho piesne možno násť na hudobných kanáloch na internete a na folklórnych CD a stále je obľúbený medzi všetkými milovníkmi folklóru. A tak sú v jeho podaní navždy zachované gemerské piesne a v jeho úpravách aj hudbou a hlasmi iných folkloristov, ktorí tak spoločne sprístupňujú klenotnicu gemerských piesní širokej verejnosti.
Pripravila Marta Mikitová
Ukážky:
– Slovenský rozhlas
– video Petra Pobočeka
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://majgemer.sk/gemer/kultura/210/folklor/12885/spominame-na-vynikajuceho-gemerskeho-folkloristu-spevaka-a-hudobnika-miroslava-barana#sigProGalleria1fb66f9214
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.