Aký je príbeh našej knihy? Odhaľuje život a dielo Márie Brdárskej-Janošky, a práve „spievarka“ je prívlastok tejto mimoriadnej osobnosti hornogemerského folklóru. Narodila sa 14.3.1937 do roľníckej rodiny v Rejdovej, rodičom ochotníkom a miestnym zabávačom, kde prežila v podstate celý život. Vďaka podnetnému prostrediu rodiny a obce od malička inklinovala k spevu. Už 11-ročná spievala zberateľovi Karolovi Plickovi. Začiatkom 50. rokov stála pri založení folklórnej skupiny Hôra, ktorú dlhoročne viedla, a ktorá existuje dodnes. Pani Brdárska je známou osobnosťou Gemera, ktorá realizovala rad zvukových aj obrazových nahrávok, účinkovala na mnohých folklórnych festivaloch, je považovaná za znalkyňu tradičnej kultúry svojej obce.
Počas posledných 15 rokov svojho života denne písala do svojej „Kroniky“ piesne, ktoré sa naučila predovšetkým vo svojom detstve a mladých rokoch v dedine pri autentických spevných príležitostiach. Jej bytostný vzťah k spevu sa navyše pretavil do jej obdivuhodných speváckych dispozícií – pri svojej interpretácii využíva taký variabilný spôsob ozdobovania piesní a v skupinovom speve využíva taký spôsob tvorby viachlasu, aký dnes už v prirodzenej podobe nenachádzame nikde inde na Gemeri.
Dnes 88-ročná speváčka sa narodila do už zaniknutého sveta, v ktorom boli prejavy folklóru prirodzenou súčasťou jej života. Ako žena bystrého umu a vycibreného pozorovacieho talentu vo svojej pamäti uchovávala bohatstvo tradícií svojej obce v ich impozantnej šírke a rozmanitosti. Pani Brdárska je zaujímavou osobnosťou i v tom, že celý život vnímala pominuteľnosť duchovného dedičstva svojej rodnej obce Rejdová a dnes chce svoje svedectvo o jej tradičnej kultúre odovzdať ďalším generáciám.
Čo bude zbierka obsahovať?
- Viac ako 500 zapísaných piesní. Spolu s tímom ďalších odborníkov pripravila na vydanie piesne obohatené o notové transkripcie spevu a prepisy nárečových textov.
- Komentáre piesní, ktorými p. Brdárska ozrejmí ich kontext, miesto a funkciu v spoločenstve Rejdovej.
- Bohatý fotografický a ďalší pramenný materiál, vrátane fotografií Karola Plicku, ktorý fotografoval p. Brdársku a jej starú mamu.
- QR kód, prostredníctvom ktorého budú zvukové nahrávky spevu sprístupnené online.
- Odbornú muzikologickú štúdiu o piesňovom repertoári a jej speve. Súčasťou bude hudobno-štýlová charakteristika jej interpretácie a analýza viachlasného spevu (nahrávky s dcérami).
- Kapitolu o nárečí Rejdovej.
Kto stojí za vydaním? Kampaň organizuje spoluautorka publikácie etnomuzikologička a hudobná dramaturgička Alžbeta Lukáčová spolu s občianskym združením Cultura Ethnica, a dcérami pani Márie Brdárskej Máriou Huňákovou a Janou Kyselovou.
Knihu vydá Vydavateľstvo Cultura Ethnica, o. z., ktoré dlhoročne združuje odborníkov v oblasti etnomuzikológie, etnológie, antropológie a sociológie. Venuje sa výskumnej a vydavateľskej činnosti, ako aj popularizácii ľudovej kultúry Slovenska. Výskum ľudovej kultúry na hornom Gemeri realizuje už od roku 2011. Jedným z počinov v tejto oblasti je vydanie monografie Rejdová – Tradičná svadba (2023).
Na čo získané peniaze použijeme?. Na vydanie knihy sa nám už podarilo získať financie – z verejných zdrojov nás podporil Fond na podporu umenia. Stále nám však chýbajú peniaze na to, aby sme knihu mohli dokončiť a potom vytlačiť v dostatočnom množstve tak, aby bola reprezentatívna, krásna, na kvalitnom papieri a v dobrej väzbe.
Budeme vďační, ak nám pomôžete vydať túto piesňovú zbierku. Vznikne tak jedinečná publikácia založená na celoživotnom poznaní a láske k ľudovým piesňam a spevu výnimočnej speváckej osobnosti. Veríme, že poznanie minulosti aj prostredníctvom folklóru je dôležité pre nás všetkých a je naším spoločným duchovným dedičstvom. Preto stojí za objavovanie aj za podporu. Podporte vydanie tejto unikátnej zbierky piesní!
Projekt beží na webovej aplikáciii Donio.
Prispieť ľubovoľnou čiastkou môžete do 13. apríla 2025 tu: Dokončite príspevok ?
Ďakujeme!
Donio
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://majgemer.sk/gemer/kultura/210/folklor/12910/volaju-me-spievarko-pripravuje-sa-vydanie-unikatnej-zbierky-piesni-z-rejdovej#sigProGalleria89c9712b60
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.