Vyzdobená hornogemerská obec Rejdová v piatok 23. augusta 2013 odpoludnia ožila čulým festivalovým ruchom. Okrem domácich sa schádzali aj ďalší účinkujúci priameho prenosu a technický štáb Slovenského rozhlasu, rádio Regina Košice. V evanjelickom kostole svätého Michala Archanjela v Rejdovej sa o 16-tej hodine začal prvý z programov 40. Gemerského folklórneho festivalu Rejdová 2013, Svadba z horného Gemera, ktorý si mohli vypočuť poslucháči na celom Slovensku. Sviatočnú atmosféru umocnilo prostredie chrámu a bolo ju cítiť nielen v kostole, ale aj po celej Rejdovej. Ďalší program bol venovaný spomienkam. Výstava „Z kroniky Gemerského folklórneho festivalu“ mnohým pripomenula ich folklórne začiatky a oživila množstvo spomienok. Prekrásnou gemerskou ľudovou piesňou výnimočnú náladu navodila Ivana Nemčoková s Ivanom Nemčokom, ktorý ju sprevádzal na akordeóne. Prítomným sa prihovorili zástupkyňa starostu obce Jana Molčanová a riaditeľka Gemerského osvetového strediska v Rožňave Helena Novotná. Im patril aj úvod slávnostného otvorenia 40. Gemerského folklórneho festivalu. Piatkový večerný program na pľacu sa niesol v duchu ľudovej piesne, hudby, tanca a hovoreného slova.V komorných a scénických programoch sa predstavili ľudová hudba Ondreja 
Hlaváča s hudobno-speváckym číslom z horného Gemera, ženská spevácka skupina Trnki s ľudovou hudbou Jána Maka z Banskej Bystrice zase uviedla piesne z Horehronia a skupina Salašníci zabavila divákov veselými príhodami, hrou na viaceré ľudové nástroje a piesňami v podaní Veroniky Bodnárikovej. Hostia z Ľvova v úvode pozdravili festival a všetkých návštevníkov slovenskou ľudovou piesňou a pokračovali typickými ukrajinskými tancami. Vyvrcholením prvého festivalového dňa bol jubilejný program folklórnej skupiny Hôra. Jej 60 ročnou históriou sprevádzali Ján Lipták a Dana Lacková. Príjemne prekvapili bývalí členovia skupiny, že sa zapojili do diania a spoločne si priblížili vzácne chvíle z uplynulých rokov. Krásny okamih pripravili aj členovia folklórnej skupiny Radzim zo susednej Vyšnej Slanej svojim vstupom do programu. V závere bola pokrstená publikácia Ondreja Kračúna, ktorá dokumentuje folklórne hnutie v Rejdovej. Nechýbali ani gratulácie od folklórnych kolektívov či obcí do jej ďalších rokov.
Ďalšie aktivity sa konali vo dvoroch. U Brehalu boli premietané archívne materiály, ktoré sprevádzali voľné spomienky bývalých členov a vedúcich skupiny Hôra a v ďalších sa už známi a priatelia tešili zo stretnutia, spievali, tancovali a dobre sa bavili.
V sobotu bolo od skorého rána v celej dedine rušno. Domáci chystali dvory, prichádzali účinkujúci, na priestorové skúšky a schádzali sa prví návštevníci. O pol jedenástej po otvorení Rejdovských dvorov po celej dedine znela hudba a spev. Pri gazdovskom dvore U Lacka hrala ľudová hudba Lúčka, pri včelárskom Vlachoväne a pri remeselníckom ľudová hudba Ondreja Hlaváča. Ponuka vo dvoroch bola bohatá, od spracovania ľanu a vlny až po tkanie, paličkovanie, vyšívanie, strúhanie šindľov. Ďalej návštevníci obdivovali bačovské výrobky, kraslice, drevené výrobky, zručné ruky kováča, zaujímavosti z histórie baníctva, včelárske vybavenie a produkty, mladých šikovných hasičov i muzikantov. Gemerské gastronomické špeciality tiež lákali účastníkov festivalu. Od koláčov, pirohov, halušiek, placiek a iných tradičných jedál až po typické festivalové vo dvoroch a stánkoch v obci i amfiteátri.
Presne na poludnie znelka ohlásila program detských folklórnych súborov a sólistov „Ide káčor“, v réžii Márie Hlaváčovej. S detskými hrami, piesňami a tancami sa predstavili Gemerčatá, Haviarik, Kincskereső a mládežnícky folklórny súbor Borostyán, ľudová hudba Lúčka a ich sólisti. Na scénu ich uvádzala Alexandra Dujčáková.
Detské kolektívy vystriedali starší folkloristi, nie však na scéne, priamo na pľacu sa tancovalo, spievalo, ale aj súťažilo a ochutnávalo. Dobrá nálada pokračovala aj v sprievode do amfiteátra. Domáci z dvorov ponúkali účastníkov sprievodu a želali úspešné pokračovanie festivalového programu.
Počasie tiež prialo a prilákalo hojný počet účastníkov, ktorým sa prihovorili hlavní organizátori, zástupkyňa starostu obce Rejdová Jana Molčanová, podpredseda Košického samosprávneho kraja Ján Szöllös a riaditeľka Gemerského osvetového strediska v Rožňave Helena Novotná. Program začal prezentáciou gemerského folklóru. V réžii Jána Liptáka súbory a skupiny z horného Gemera predstavili širokú paletu zvykov, tancov, piesní a typických nárečí v troch programových blokoch. Účinkujúcich predstavila a jednotlivé vstupy uvádzala Katka Birková, ktorá moderovala všetky festivalové programy v amfiteátri. Všetci pred svojim vystúpením popriali festivalu ešte veľa priaznivých ročníkov, divákom pohodu a dobrú náladu. V programe nositeľov tradícií „Žriedla čo nevysychajú“ účinkovali folklórne skupiny a sólisti Mária Brdárska-Jánoška, Lehoťanka, Bučina, Hrabina, Dolina a Gočovan s ľudovou hudbou Ondreja Hlaváča. Ďakovanka zo serca priblížila divákom významné osobnosti a kolektívy folklórneho hnutia v našom okrese z minulosti i súčasnosti. ktoré si tohto roku pripomínajú životné jubileum, alebo výročie. Ocenenia In 
memoriam prevzali rodinní príslušníci Juraja Lenkeya, Jána Garana Krišťáka a Ľudovíta Šmelka, ktorí stáli pri zrode folklórnych slávností a zanechali výraznú stopu v gemerskom folklóre. Pamätné listy riaditeľky Gemerského osvetového strediska v Rožňave boli odovzdané Ondrejovi Bezekovi, Jurajovi Štefánikovi, Žofii Ďuriškovej, Ondrejovi Petriskovi, Terézii Bernáthovej, Elene Pakesovej, Helene Šoltésovej, Jarmile Kalmanovej a Ľudovej hudbe Lúčka. Poctu generálnej riaditeľky Národného osvetového centra v Bratislave odovzdala jej námestníčky Jarmila Strelková folklórnej skupine Hôra, Rudolfovi Hanuštiakovi a Gemerskému osvetovému stredisku. Poďakovanie však patrí všetkým, aj tým, ktorí neboli spomenutí, či nemajú okrúhle výročie, ale sú dôležitou súčasťou histórie kolektívov, festivalu i gemerského folklóru. Slávnostnú atmosféru umocnili vstupy folklórnej skupiny Hôra a Martiny Zagibovej s hudobným sprievodom Rudolfa Hanuštiaka. Programový blok „A nôžky virgajú“ uviedla ľudová hudba Lúčka, predstavila sa ďalšia sólistka, mladá speváčka Lucia Urbančíková s hudobným sprievodom Ivana Nemčoka.
Bohatosť gemerských tancov prezentovali folklórne súbory Dubina, 
Borostyán, Gemer, Haviar a Stromíš s ľudovými hudbami Ondreja Hlaváča a Vlachoväne. V ďalšom programe si diváci vychutnali zvyky, piesne a tance zo Zemplína v podaní folklórnej skupiny Parchovianka. Folklórny súbor Stavbár zo Žiliny ponúkol rozmanitý program Z hôr a dolín. Národný súbor Cheremosh zase prezentoval temperament ukrajinského folklóru. Po tombole čakala na divákov čerešnička na torte v podobe Jána Ambróza a ľudovej hudby Borievka. Záver jeho programu prekonal všetky očakávania organizátorov. Neopísateľná atmosféra, ktorá zavládla v celom rejdovskom amfiteátri nejednému divákovi vytlačila slzy do očí.
M. Ferenczová, GOS Rožňava
Fotografie: Jakub Klein a Štefan Majerčák
{gallery}kultura/folklor/gff/40{/gallery}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.