Nárečové slovo LEVENDA je ľudový názov najvzácnejšej rastliny Muránskej planiny, ktorá podľa odborníkov nerastie nikde inde na svete, a preto patrí medzi prísne chránené druhy. Muránčania sú hrdí na túto výnimočnosť s odborným názvom LYKOVEC MURÁNSKY. Lykovec má ružové výrazne voňajúce kvety a jeho vždy zelené kríčky sa plazia po ostrých vápencových skalách. Názov Levenda sa však v Muráni udomácnil natrvalo, avšak v súčasnosti ho priraďujeme skôr k speváckej Kto a kedy prišiel na myšlienku založiť LEVENDU?
Po skončení PF UPJŠ v PREŠOVE v r. 1970 som v septembri začala učiť v ZDŠ v Muráni. V r. 1971 ma bývalý predseda MNV J. Haluška požiadal, aby som účinkovala v ZPOZ pri MNV.
Matrikárkou bola Z. Hajdúková. Účinkovali sme pri sobášoch, pri uvítaniach detí do života, pozdraveniach jubilantov, občianskych pohreboch, pri odovzdávaní občianskych preukazov, rozlúčkach s brancami a iné. Pri týchto akciách v 70. rokoch vystupovali žiačky ZDŠ, ako A. Hajdúková, V. Buksová (Bendíková), V. Fiťmová (Vrabcová). V 80. rokoch účinkovali ženy, ako P. Hajdúková, A. Baksová, J. Lukašová, A. Ďurčíková, M. Kováčová, B. Austová, P. Haluška, B. Grendelová. Matrikárkou bola M. Lipavská.
Po nežnej revolúcii v r. 1990 sa ZPOZ pri MNV rozpadol. V r. 1991 Osvetové stredisko v Rožňave, p. Brdárska nás oslovila a požiadala, aby sme vystúpili na folklórnych oslavách v Rejdovej. Ja a Marienka Regendová, ktorá v tej dobe pracovala ako osvetová pracovníčka pri OÚ v Muráni, oslovili sme ženy našej obce a vypracovali sme folklórnu scénku „Dožinky“ a s ňou sme vystúpili v Rejdovej aj v Slavošovciach. Spevácku skupinu sme pomenovali „Levenda“ podľa kvetu, ktorý rastie len na Muránskej planine – Lykovec muránsky (predtým kríčkovitý). Účinkujeme už 21 rokov ako spevácka skupina Levenda pri OÚ v Muráni a úspešne spolupracujeme so starostom obce R. Goldschmidtom a matrikárkou A. Vrbjarovou.
Niektoré členky z tejto vašej skupiny už zomreli, iné možno dobrovoľne odišli. Spomeniete si na všetky mená od vzniku Levendy až dodnes?
Prvé členky speváckej skupiny Levenda boli a mnohé ešte aj sú: pani M. Belejová, H. Beňová, M. Forróová, M. Halušková, H. Halušková, E. Kamoďová, D. Korimová, K. Matajzová, A. Sklenáriková, M. Sklenáriková, M. Vrbjarová a neskôr aj A. Kontúrová.
Kedy pribudli do Levendy muži, ktorých k vytvoreniu speváckej skupiny motivoval Mgr. Juraj Kochjar?
Muži prvýkrát vystupovali v auguste 2007 na oslavách nedožitého 100. výročia narodenia a 35. výročia úmrtia autora básní Antona Macáka – Bystríka Muránskeho, rímskokatolíckeho kňaza, ktorý 20 rokov pôsobil v Muráni. Niektoré jeho básne, v ktorých ospieval krásu prírody, zhudobnil Ján Čambal. Po týchto oslavách pribudli do speváckej skupiny Levenda aj muži.
Ktorí muži sa dnes pravidelne zúčastňujú vystúpení so ženami?
Spoločne účinkujeme už 5 rokov. Sú to: J. Kochjar, J. Berzéty, E. Kredátus, M. Laboš, A. Topor, M. Regenda a Š. Kršňák, ktorý nás po ťažkej chorobe navždy opustil. Pre nemoc rodinných príslušníkov odišli J. Kochjar a M. Halušková.
Kde všade ste vystupovali a pri akých príležitostiach?
Od roku 1991 ženská spevácka skupina Levenda vystupovala na folklórnych slávnostiach v Rejdovej, na Roku na Gemeri v Slavošovciach s folklórnymi scénkami a tradíciami: Dožinky, Na priadkach, Prípravy na svadbu, Hrabanie sena, Od Lucii do Krašúna. Ďalej sme vystupovali na Zbojskej pri Tisovci, v Osrblí, na okresných a krajských prehliadkach speváckych skupín seniorov vo Zvolene, v Brezne, v Revúcej, na Klenovskej rontouke, Dni mesta Revúca, Stretnutí troch generácií v Revúcej, na Dňoch Mikroregiónu Muránska planina – v Čiernom Balogu, v Michalovej, v Pohronskej Polhore, v Tisovci, v Muráni, v Muránskej Dlhej Lúke a tiež na miestnych oslavách Dni obce Muráň, SNP, účinkujeme v ZPOZ – Človek človeku na občianskych pohreboch, sobášoch, pozdravení jubilantov, pri stretnutiach bývalých žiakov zo ZŠ atď. Vypracovali sme scenáre akcií ZPOZ Človek človeku, s ktorými sme reprezentovali našu obec na okresných a krajských prehliadkach a sú uvedené v zborníkoch Človek človeku: Pozdravenie jubilantov k 60. výročiu a k 90. výročiu životného jubilea, Zlatej svadby, Deň matiek, odhalenie pamätnej dosky 25 rokov od úmrtia A. Macáka – B. Muránskeho, rímsko-katolíckeho kňaza pôsobiaceho v Muráni.
S čím sú spojené v rámci skupiny vaše najkrajšie spomienky, možno aj vtipné zážitky?
Sú to veselí ľudia – seniori. Radi spievajú, rozprávajú si svoje dojmy a zážitky pred alebo po vystúpeniach v Lesobuse aj v autobuse, keď ideme na akcie alebo sa z nich vraciame domov.
Ako si vyberáte nových spevákov do vašej skupiny? Ako sa pripravujete na vystúpenie?
Stretávame sa pravidelne raz týždenne v pondelok, pred vystúpením aj viackrát podľa potreby. Predložím im návrh piesní a spoločne vyberieme a naučíme sa tie, ktoré sa im najviac páčia. Za posledné 3 roky spevokol opustili – zomreli 5 členovia: H. Halušková, A. Sklenáriková, M. Belejová, M. Forróová a Š. Kršňák – za prácu im ďakujem. Nech odpočívajú v pokoji v našej muránskej zemi. Prijímanie nových členov je dobrovoľné. Kto rád má piesne, rád si ich zaspieva, je v spevokole vítaný. Noví členovia prišli do spevokolu: M. Beňová, A. Michalská a J. Matajz.
A čo vaša spolupráca s rozhlasom, s televíziou, nahrávky vašich vystúpení?
Niekoľkokrát sme účinkovali v rozhlasových reláciách pri otvorení Národného parku Muránska planina, Zvony nad krajinou atď. V r. 1997 nahrali sme v Slovenskom rozhlase v Banskej Bystrici kazetu pod názvom „Krásny kraj muránsky“. Na prvej strane kazety sú piesne autorov B. Muránskeho a J. Čambala, v ktorých ospievali krásu Muráňa a Muránskej planiny. Na druhej strane sú ľudové piesne z Muráňa a okolia.
Aké oblečenie – odevy ste už vo svojom ľudovom súbore vystriedali? Kto ich sponzoruje?
Máme biely kroj s červenými a modrosivými doplnkami. Ďalej máme čierny kostým s krémovými blúzkami. V ňom účinkujeme na občianskych pohreboch. Bordové sukne, blúzky a košele, modré sukne a blúzky. Oblečenie nám sponzoroval OÚ v Muráni, pán Pavlík z frmy Brantner z Revúcej a mnohé doplnky si kupujeme sami.
Ktoré sú vaše obľúbené piesne? Máte svoju rýdzo muránsku hymnu, bez ktorej sa nezaobíde žiadne vystúpenie Levendy?
Už som spomenula, že v našom repertoári sú ľudové piesne z Muráňa a okolia, piesne autorov A. Macáka – B. Muránskeho a J. Čambala, piesne o Slovensku či umelé alebo ľudové a zľudovelé, piesne iných národov, moravské, poľské, ruské. Obľúbenou piesňou je pieseň „Povedajú ľude, že v Muráňu dobre".
Náš exkluzívny rozhovor bol realizovaný pri príležitosti 65. narodenín pani Mgr. Evky Struhárovej, ktoré si pripomínala 30. októbra 2012. V Základnej škole v Muráni pôsobila ako učiteľka 34 rokov a vedúcou speváckej skupiny Levenda je 21 rokov. V mene našich občanov jej srdečne blahoželáme k životnému jubileu, prajeme dobré zdravie, veľa lásky a pohodu hlavne v kruhu svojich najbližších. Veríme, že aj naďalej bude so svojimi spevákmi z Levendy utužovať naše rodné tradície a prispievať k šíreniu dobrého mena obce Muráň. Ďakujem za rozhovor, sme vďační za originálne muránske piesne, ktoré nám ľúbezne znejú zásluhou Levendy aj v 21. storočí.
- RS –
(Prevzaté so súhlasom autorky z Muránskych novín č.5/2012)
{gallery}kultura/folklor/muran/levenda{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.