Organizátori, Gemerské osvetové stredisko v Rožňave a obec Rejdová, pripravovali 39. ročník Gemerského folklórneho festivalu od začiatku roka, preto aj jeho zhodnotenie je náročné a vyžaduje si čas. Musia sa upokojiť dojmy a emócie, aby sa našli chyby, prípadne rezervy pre ďalší, už jubilejný 40. ročník, ktorý sa už ukončením tohtoročného začne pripravovať. Po slávnostnom otvorení festivalu, sprístupnení miestneho múzea tradičnej ľudovej kultúry a krste Slovníka nárečia Rejdovej pokračoval program, v ktorom sa predstavili folklórne kolektívy z Rejdovej, Vyšnej Slanej a Dobšinej i hosťujúce - folklórna skupina Vinica z Myslavy, ľudová hudba Paprčkovci z Hriňovej a folklórny súbor Nuntasii Bihorului z Oradei (Rumunsko). Po scénických programoch si priaznivci histórie pozreli staršie filmové dokumenty o zvykoch a obyčajoch Gemera. Tancachtiví sa zabávali na pľacu a v hostinci, ale mnohí si vychutnávali atmosféru a stretnutie so známymi vo dvoroch pri gemerských špecialitách.
Pozorní priaznivci tohto festivalu si všimli, že piatkový program sa každoročne rozširuje, vytvára priestor pre zaujímavé programy a kvalitné kolektívy. Návštevníci si pochvaľujú aj atmosféru, ktorá tu vládne do skorého rána.
Aj hlavný festivalový deň bol poznamenaný zmenami. Gemerské ohlášky v rámci bohoslužieb v Evanjelickom kostole sv. Michala Archanjela v Rejdovej významne obohatili program festivalu. Účinkujúci i ďalší návštevníci naplnili tento duchovný stánok, aby si vypočuli slovo Božie a boli svedkami „prevolávaňa“ – ohlášok, v súčasnosti už zabudnutého zvyku, ktorý patril k obdobiu chystania výbavy a príprav na svadbu. Pravú festivalovú atmosféru na „pľacu“ začali dievčatá a ženy z folklórnych kolektívov spevmi, chorovodmi a kolesami, muži sa nedali zahanbiť a pridali sa k nim. Nechýbal ani program najmladších folkloristov z detských súborov a hudieb. Nálada v obci vrcholila vo dvoroch, kde sa okrem účinkujúcich prezentovali tradičné remeslá a gemerské špeciality. Odvážnejší aj vystrúhali pravý rejdovský šindel a odborníci ho zaradili do súťaže. Po prijatí vedúcich kolektívov starostom obce sa všetci v krojovanom sprievode presunuli do amfiteátra. Celou dedinou sa ozýval spev a hudba, z niektorých dvorov aj ponúkali a poniektorí si stihli cestou aj zatancovať.Program v amfiteátri otvorila ľudová hudba Paprčkovci mladší z Hriňovej gemerským blokom a po Privítanke už pokračovala číslom V Hriňovej som odchovaný. Prekrásne zvyky z Čierneho Balogu priblížila folklórna skupina Kýčera. Vôňa Gemera – mozaika piesní tancov a zvykov horného Gemera predstavila folklórne skupiny a súbory z Rejdovej, Vlachova, Gočova, Nižnej Slanej, Čiernej Lehoty, Rožňavského Bystrého, Rožňavy, Drnavy a Gemerskej Polomy. Súbory a skupiny pracovali takmer celý rok, aby prezentovali svoju tvorbu a divákom ponúkli nové, či upravené čísla.
Úroveň predstavených programov bola vysoká a hodnotenie o Festivalovú cenu riaditeľky Gemerského osvetového strediska v Rožňave bolo pre porotu náročné. Aby spomínaná festivalová cena viac motivovala účinkujúce kolektívy, tentokrát boli výnimočne udelené tri, a to folklórnym súborom Dubina z Rožňavy, Borostyán z Drnavy a Stromíš z Vlachova. Gemerský blok už tradične slovne obohatili moderátori Mgr. Katarína Birková a Mgr. Peter Gallo, ktorí vlastne divákov sprevádzali celým programom v amfiteátri. Zaujímavé piesne a tance z oblasti rumunského Bihora predstavil súbor Nuntasii Bihorului z Oradei. Kolektív tvoria mladí i starší členovia, podobne ako je to u nás vo folklórnych skupinách, a jeho repertoár je veľmi bohatý a rozmanitý. Po prvej časti tomboly už javisko patrilo ľudovej hudbe a hudobnej skupine Banda a tanečnej skupine Partia. Tieto kolektívy predstavili ľudové piesne a tance dvoma rôznymi spôsobmi - tradične, podľa starých interpretov z rôznych lokalít Slovenska, i netradične, podľa vlastnej fantázie s modernými prvkami. Záver patril skupine Drišľak, predstavovať ju netreba a hádam ani netreba dodať, že náladu a divákov udržala až do konca.Programová skladba 39. Gemerského folklórneho festivalu bola pestrá. Tvorili ju programy takmer pre všetky kategórie. Podobne aj sprievodné aktivity – jarmok, ukážky remesiel, tvorivé dielne pre deti, či prezentácia obce Rožňavské Bystré, mali dostatok návštevníkov. Niektoré programy príjemne prekvapili, iné možno nesplnili očakávania divákov, ale potešiteľné je, že amfiteáter v Rejdovej bol plný a nálada gradovala. Mimoriadne sme boli prekvapení hojnou účasťou mladých ľudí, tak medzi účinkujúcimi, ako aj v hľadisku. Dáva nám to nádej do budúcnosti, že náš prekrásny gemerský folklór už má svojich pokračovateľov a nových – dúfajme – verných fanúšikov.
Organizátori ďakujú partnerom za podporu a priaznivcom festivalu za vynikajúcu atmosféru, ktorú počas programov vytvárali a vydržali až do skorého nedeľného rána.
M. Ferenczová
GOS Rožňava
{gallery}kultura/folklor/gff/39/foto{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.