Gemerské osvetové stredisko v Rožňave a obec Rejdová pozývajú priaznivcov tradičnej ľudovej kultúry v dňoch 21. a 22. augusta na 42. Gemerský folklórny festival Rejdová 2015. aktivít v obci i amfiteátri,“ v krátkosti zhrnula celý program Mária Ferenczová z Gemerského osvetového strediska.
Už v piatok popoludní
bude slávnostne vyzdobená Rejdová s účinkujúcimi folklórnymi súbormi, skupinami a ľudovými hudbami vítať na pľacu a v uliciach obce účastníkov prvého festivalového dňa. Program tradične začína slávnostnými Službami Božími v miestnom evanjelickom chráme, ktorý patrí medzi najkrajšie v okrese, potom pokračuje otvorením výstavy a krstom knihy Ondreja Kračúna „Rejdovskie remeslá“. O 18.30 hodine zástupcovia organizátorov 
slávnostne otvoria 42. Gemerský folklórny festival na malej scéne pri kostole. Programové čísla fujaristu Tomáša Vaculčiaka z Revúcej, folklórnych a speváckych skupín z Revúčky, Nižnej Slanej, Piešťan a folklórneho súboru Stromíš z Vlachova rozprúdia festivalovú náladu. Prekvapením večera bude program domácej skupiny Hôra pod názvom „Bude čo nebulo“ v réžii Jána Liptáka. Piatkový program obohatia aj jubilujúce folklórne súbory – 30-ročný Haviar z Rožňavy a 40-ročný Gemer z Dobšinej. Hosťujúci súbor Vuk Stefanović Karadzić z Bačka Topola predstaví piesne a tance Srbska. Pred veselicou budú mať príležitosť menej zdatní tanečníci, ale aj tí dobrí, navštíviť školu tanca s Haviarom. A tí, ktorí majú radi filmy sa presunú do dvora u Brehalu, aby si pozreli dokumenty o ľudových umelcoch horného Gemera ako ich zachytila kamera Emila Gallíka z Rožňavy.
Sobota je rušná od skorého rána.
Domáci pripravujú Rejdovské dvory, účinkujúci skúšanú programy, remeselníci vystavujú svoje výrobky a predajcovia už chystajú rôzne pochúťky. Po otvorení dvorov sa na pľacu rozprúdi pravá festivalová nálada, ktorú vyplnia súťaže vo výrobe šindľov a viazaní šatiek a potom už malá scéna bude patriť najmladším folkloristom z Drnavy, Gemerskej Polomy, Dobšinej, Rožňavy, Revúcej a Prakoviec. Program, ktorý pripravila Mária Hlaváčová, doplnia aj mladí muzikanti z rôznych regiónov, ktorí sa hre na rôznych ľudových nástrojoch zdokonaľovali už niekoľko dní pred festivalom v muzikantskej dielni.
Vyvrcholením programu na pľacu
je krojovaný sprievod hýriaci pestrými farbami. Folklórne súbory sa predbiehajú v speve a tanci počas celej cesty do amfiteátra. Po privítaní v amfiteátri program tradične pokračuje blokom gemerských folklórnych kolektívov. Pod režisérskou taktovkou Jána Liptáka sa v programe s výstižným názvom „Žriedla nevysychajú“ predstavia folklórne skupiny z Čiernej Lehoty, Rožňavského Bystrého, Honiec, Pače, Gemerskej Polomy, Gočova, Vyšnej Slanej a Rejdovej a folklórne súbory z Drnavy a Rožňavy. V Ďakovanke zástupcovia organizátorov odovzdajú ocenenia jubilujúcim osobnostiam a kolektívom. Výber zo svojich výročných programov uvedú jubilujúce súbory Haviar a Gemer.
Aj v ďalšom programe sa predstaví jubilant,
50-ročná folklórna skupina Vernár. Program „Pre potešenie“ predstaví folklórny klub Omladina z Košíc. So skúsenosťami a melódiami Z potuliek po Slovensku sa podelí Igor Hraško, známy sólista spevák a inštrumentalista. Zahraničný hosťujúci súbor z Bačka Topola aj na veľkej scéne ponúkne ďalšie piesne a tance Srbska. Záver bude patriť folklórnemu súboru Magura z Kežmarku, s jeho najnovším programom Kjeby tu byl Sabala.
„Aj tohtoročná koncepcia festivalu
je doplnená o zaujímavé scénické programy na malej a veľkej scéne, mimoscénické programy takmer po celej obci a amfiteátri. Ojedinelá atmosféra Gemerského folklórneho festivalu má svojich priaznivcov a každoročne priláka ďalších. Organizátori majú snahu priblížiť návštevníkom tradičnú ľudovú kultúru Gemera po všetkých stránkach, ale aj programy iných regiónov Slovenska, ktoré sa zatiaľ v Rejdovej nepredstavili,“ doplnila Mária Ferenczová.
„Tešíme sa na návštevníkov, ktorí sú súčasťou nášho festivalu a spoločne s účinkujúcimi vytvárajú neopakovateľnú náladu. Taký bohatý a pestrý program sa podarilo zabezpečiť vďaka podpore Ministerstva kultúry SR, Košického samosprávneho kraja a ďalších partnerov z okresu. Všetkým patrí úprimné poďakovanie za organizátorov i účinkujúcich,“ na záver dodala Mgr. Helena Novotná.
Mária Ferenczová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.