z Rožňavy a v závere si spoločne s pani Máriou Brdársku-Janoškou zaspomínali na staré časy. Do súťaže sa prihlásili folklórna skupina Dolina z Gemerskej Polomy, Hôra z Rejdovej a Stromíš z Vlachova. Všetky tri kolektívy sa dlhé roky venujú zachovávaniu a šíreniu ľudových tradícií, zvykov, piesní, tancov, remesiel a v neposlednom rade i nárečí zo svojich obci. Nepochybne by len prispelo, keby sa do tejto súťaže zapojili aj ďalšie skupiny a obohatili spomínané podujatie o svoje skúsenosti.
„Dávno zabudnuté a predsa trvale prítomné sú ľudové zvyky, obyčaje a remeslá našich predkov“ boli úvodné slová na otvorení prehliadky, a že sú pravdivé potvrdili aj všetky účinkujúce kolektívy. Folklórne skupiny sú ich uchovávateľmi a významným podielom prispievajú k sprítomňovaniu tohto jedinečného dedičstva a k ďalšiemu zachovaniu pre ďalšie generácie.
Súťažné programy hodnotila odborná porota v zložení: pán Jaroslav Piliarik, choreograf a vedúci folklórneho súboru Sinec v Hnúšti, pani Marta Pisárová, vedúca detského folklórneho súboru a folklórnej skupiny Brezinky v Polomke a pán Mgr. Ján Lipták, choreograf z Rožňavy.
V súťažnom bloku sa prvá predstavila folklórna skupina Hôra z Rejdovej s programom „Na vacku“. Téma pomerne málo spracovaná vo folklórnych skupinách, s krásnymi svadobnými piesňami a krojmi. A ako bolo v charakteristike uvedené, “svadba nebola vždy len radostnou udalosťou, najmä keď sa vydávala sirota“. Folklórna skupina Stromíš z Vlachova priniesla do súťaže „Priadky u Šafárov“. Téma síce viac známa, ale veľmi dobre zvládnutá, dobré herecké výkony, plynulý dej a zaujímavé málo známe gemerské piesne. Folklórna skupina Dolina z Gemerskej Polomy s programom „Na kockoch“ v úvode upútala pekným príchodom na scénu a krásnymi spevmi, divákom pripomenula niekoľko zaujímavých hier a zábavu s tancom.
Po súťažnej prehliadke, pokým sa porota radila, program pokračoval nesúťažnou prehliadkou v ktorej divákom zahrala ľudová hudba Lúčka, zatancovali a zaspievali členovia folklórneho súboru Dubina z Rožňavy a ľudovým rozprávaním „Zo života našich predkov“, program doplnila pani Mária Brdárska-Janoška. Počas programu sa konal aj rozborový seminár, v rámci ktorého porotcovia poukázali na rezervy v tom-ktorom programe, ponúkli i riešenia, ale aj pochválili za dobrú robotu, ktorej vedúci i členovia venujú svoje osobné voľno a zachovávajú duchovné dedičstvo pre ďalšie generácie.
Vyhodnotiť súťažnú prehliadku nebolo pre porotu ľahké. Všetky tri skupiny predstavili krásne témy, spracované na vysokej úrovni, preto do zlatého pásma zaradila všetky tri kolektívy. Rozhodovala podľa celoslovenských kritérií a svoje rozhodnutie, vyslať do krajskej súťaže folklórnu skupinu Stromíš, zdôvodnila tým, že program mal vyváženú dramaturgiu, prirodzený herecký prejav, celkovo dobre zvládnutú tému priadok.
Všetkým srdečne blahoželáme a prajeme im do ďalšej práce veľa elánu a dobrých tém. Poďakovanie organizátorov patrí všetkým účinkujúcim, za ich programy a celkovo za ich neúnavnú prácu v oblasti folklóru a ľudovej kultúry v našom okrese.
M. Ferenczová
{gallery}kultura/folklor/nositelia/tradicii{/gallery}
{jcomments on}
































Gemerské osvetové stredisko v Rožňave uskutočnilo ďalšie hodnotné podujatie, ktoré prezentovalo gemerské ľudové zvyky, hudbu, tanec i ľudové rozprávanie. V sobotňajší podvečer, 15. októbra 2011, sála Mestského úradu v Rožňave rozkvitla pestrými krojmi a rozozvučala sa krásnymi gemerskými piesňami. Pre divákov bol pripravený program v dvoch častiach. V prvej časti prehliadky divákov uchvátili viac i menej známe zvyky z troch obcí horného Gemera, ktoré priniesli na scénu folklórne skupiny v rámci postupovej súťaže folklórnych skupín, na Slovensku známej pod názvom Nositelia tradícií. V ďalšej časti sa divákom predstavili ľudová hudba Lúčka a folklórny súbor Dubina
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.