Gemerské osvetové stredisko v Rožňave uskutočnilo ďalšie hodnotné podujatie, ktoré prezentovalo gemerské ľudové zvyky, hudbu, tanec i ľudové rozprávanie. V sobotňajší podvečer, 15. októbra 2011, sála Mestského úradu v Rožňave rozkvitla pestrými krojmi a rozozvučala sa krásnymi gemerskými piesňami. Pre divákov bol pripravený program v dvoch častiach. V prvej časti prehliadky divákov uchvátili viac i menej známe zvyky z troch obcí horného Gemera, ktoré priniesli na scénu folklórne skupiny v rámci postupovej súťaže folklórnych skupín, na Slovensku známej pod názvom Nositelia tradícií. V ďalšej časti sa divákom predstavili ľudová hudba Lúčka a folklórny súbor Dubina z Rožňavy a v závere si spoločne s pani Máriou Brdársku-Janoškou zaspomínali na staré časy. Do súťaže sa prihlásili folklórna skupina Dolina z Gemerskej Polomy, Hôra z Rejdovej a Stromíš z Vlachova. Všetky tri kolektívy sa dlhé roky venujú zachovávaniu a šíreniu ľudových tradícií, zvykov, piesní, tancov, remesiel a v neposlednom rade i nárečí zo svojich obci. Nepochybne by len prispelo, keby sa do tejto súťaže zapojili aj ďalšie skupiny a obohatili spomínané podujatie o svoje skúsenosti.
„Dávno zabudnuté a predsa trvale prítomné sú ľudové zvyky, obyčaje a remeslá našich predkov“ boli úvodné slová na otvorení prehliadky, a že sú pravdivé potvrdili aj všetky účinkujúce kolektívy. Folklórne skupiny sú ich uchovávateľmi a významným podielom prispievajú k sprítomňovaniu tohto jedinečného dedičstva a k ďalšiemu zachovaniu pre ďalšie generácie.
Súťažné programy hodnotila odborná porota v zložení: pán Jaroslav Piliarik, choreograf a vedúci folklórneho súboru Sinec v Hnúšti, pani Marta Pisárová, vedúca detského folklórneho súboru a folklórnej skupiny Brezinky v Polomke a pán Mgr. Ján Lipták, choreograf z Rožňavy.
V súťažnom bloku sa prvá predstavila folklórna skupina Hôra z Rejdovej s programom „Na vacku“. Téma pomerne málo spracovaná vo folklórnych skupinách, s krásnymi svadobnými piesňami a krojmi. A ako bolo v charakteristike uvedené, “svadba nebola vždy len radostnou udalosťou, najmä keď sa vydávala sirota“. Folklórna skupina Stromíš z Vlachova priniesla do súťaže „Priadky u Šafárov“. Téma síce viac známa, ale veľmi dobre zvládnutá, dobré herecké výkony, plynulý dej a zaujímavé málo známe gemerské piesne. Folklórna skupina Dolina z Gemerskej Polomy s programom „Na kockoch“ v úvode upútala pekným príchodom na scénu a krásnymi spevmi, divákom pripomenula niekoľko zaujímavých hier a zábavu s tancom.
Po súťažnej prehliadke, pokým sa porota radila, program pokračoval nesúťažnou prehliadkou v ktorej divákom zahrala ľudová hudba Lúčka, zatancovali a zaspievali členovia folklórneho súboru Dubina z Rožňavy a ľudovým rozprávaním „Zo života našich predkov“, program doplnila pani Mária Brdárska-Janoška. Počas programu sa konal aj rozborový seminár, v rámci ktorého porotcovia poukázali na rezervy v tom-ktorom programe, ponúkli i riešenia, ale aj pochválili za dobrú robotu, ktorej vedúci i členovia venujú svoje osobné voľno a zachovávajú duchovné dedičstvo pre ďalšie generácie.
Vyhodnotiť súťažnú prehliadku nebolo pre porotu ľahké. Všetky tri skupiny predstavili krásne témy, spracované na vysokej úrovni, preto do zlatého pásma zaradila všetky tri kolektívy. Rozhodovala podľa celoslovenských kritérií a svoje rozhodnutie, vyslať do krajskej súťaže folklórnu skupinu Stromíš, zdôvodnila tým, že program mal vyváženú dramaturgiu, prirodzený herecký prejav, celkovo dobre zvládnutú tému priadok.
Všetkým srdečne blahoželáme a prajeme im do ďalšej práce veľa elánu a dobrých tém. Poďakovanie organizátorov patrí všetkým účinkujúcim, za ich programy a celkovo za ich neúnavnú prácu v oblasti folklóru a ľudovej kultúry v našom okrese.
M. Ferenczová
{gallery}kultura/folklor/nositelia/tradicii{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.