Piatok bol venovaný detskému svetu. Slavošovské deti mali aj tento rok z čoho vyberať. V kultúrnom dome sa zoznámili s rozprávkovou postavičkou psíkom Tašim, jeho rozprávkami. Psík ich zabavil tašitancom, pesničkami, rozdal im cestovné pasy na potulky po rozprávkovom kraji a na rozlúčku si s každým fanúšikom urobil spoločnú fotku. V areáli školy bolo veselo tiež. Každá trieda bola zaujímavá iným remeslom. V dielni drevorezbára sa pracovalo tak pilne, že zopár usilovných remeselníkov odišlo s doškrabanými prstíkmi, no úsmev na tvári im ostal. Členky Združenia gemerských remeselníkov si pripravili euroobaly s farbami, kde si dievčatá tvorili obrázky s vianočnými motívmi, samozrejme pracovali aj so šúpolím, čipkami či prútím. Veľkému úspechu sa tešila aj trieda, kde sa žiaci priúčali tradičným tancom od FSk Lehoťanka z Čiernej Lehoty. Hádam jeden z najväčších úspechov mali fyzikálne pokusy pracovníkov GOS, ktorí si pripravili zaujímavé „rozprávkové kúzla“, Van de Graaffov generátor neunikol ani jednému malému zvedavcovi. Veľký potlesk malých divákov patril rozprávkarkám z Gemerskej knižnice Pavla Dobšinského. Lektorka Ivana Nemčoková s členkami detského súboru Haviarik naučili základné tanečné prvky, ľudové riekanky a piesne tých najmenších.
Organizátorov podujatia potešili spokojné tváričky detí, ktoré po zaujímavom rozprávkovom dni odchádzali domov.
Sobotňajší program a celý večer sa niesol v rodinnej atmosfére. Je to nádherný pocit stretnúť sa v tomto zimnom období s kamarátmi, priateľmi, ktorí sa venujú folklóru.
Úvod programu so začiatkom o 17.00 hod patril múdrym slovám skúsenej ženy o tom, ako tradície pomaly miznú a je dobré, že sa ich snažíme zachovávať. Taktiež pozdvihla slávu našich predkov. V tom momente sa rozozvučali struny huslí, cimbalu, basy ĽH Ondreja Hlaváča, ktorí tiež pozdvihli predkov, no tých z hudobného sveta, ktorým patrí veľká poklona. Diváci sa mohli v bulletine dočítať o spomínaných, teda o ľudovej hudbe Lenkeyovcov, ktorí pôsobili v celom okrese. Pani riaditeľka Gemerského osvetového strediska Mgr. Helena Novotná s pánom starostom obce Ing. Štefanom Baštákom privítali hostí, divákov, poďakovali všetkým partnerom a ľuďom, ktorí sa akoukoľvek formou podieľali na realizácii podujatia. Mohla začať dlhá a zaujímavá cesta „Na jarmok do Štítnika“, sprevádzaná hlavnými postavami večera Máriou Brdárskou – Janoškou z Rejdovej, Zuzanou Palackovou z Gočova a Máriou Kundrákovou z Čiernej Lehoty. Svojimi spomienkami a vtipnými príhodami predstavili každý nasledujúci kolektív v programe. V tento večer sa predstavili FSk Dolina s programom „Na richtárskom dvore“, FSk Radzim – „Tanec na Rusadle“, FSk Gočovan predviedli Pranie pri kotloch, FSk Hôra „Hrabačky“ , FSk Lehoťanka „piekla koláče“, FSk Bučina „pýtala nevestu“, FSk Bystränky boli „na Hostine“, FS Haviar divákom „zavinšoval na sviatky“ a FSk Brezinky oslavovali „Fašiangy“.
Rozlúčkou s divákmi a spoločnou piesňou sa ukončil galaprogram tvorený kolektívmi z regiónu. Všetci si vydýchli a plní emócií sa presunuli do kultúrneho domu na zabíjačkové pohostenie a veselicu pri muzike. Organizátorov čakala ešte jedna milá povinnosť a to vyhodnotenie súťaží. Gazdinú a gazdu roka si vybojovali členovia FSk Brezinky z Polomky. Najkrajšiu objavenú zabudnutú pieseň udelili FSk Lehoťanka z Čiernej Lehoty a titul o najkrajší odev si už po druhý rok odniesla FSk Hôra z Rejdovej.
Členovia kolektívov si mohli odniesť ďakovné listy a plno krásnych spomienok na tento rok. O tom, že sa tento ročník vydaril svedčia aj fotografie a spokojné tváre všetkých.
Mártia Hlaváčová,
GOS Rožňava
{gallery}folklor/rok/2012/slavos{/gallery}
{jcomments on}
































Vráťme sa ešte k dátumu 23.- 24. november 2012, dňoch, ktoré patrili deťom, folkloristom a zanietencom tradičného života na Gemeri. Za organizácie obce Slavošovce a Gemerského osvetového strediska s finančnou podporou Košického samosprávneho kraja a Ministerstva kultúry SR sa konali slávnosti zvykov a obyčají Rok na Gemeri v Slavošovciach.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.