Gemerské osvetové stredisko v spolupráci s obcou Slavošovce a mestom Rožňava pripravili v dňoch 18. – 20. novembra XVI. ročník slávností zvykov a obyčají Gemera – Malohontu ROK NA GEMERI. Podujatie bolo realizované s finančnou podporou Košického samosprávneho kraja, pod záštitou predsedu KSK JUDr. Zdenka Trebuľu, ako aj s finančnou podporou Ministerstva kultúry a cestovného ruchu SR. V piatok ožila obec Slavošovce ľudovou atmosférou. Program začal ráno o deviatej hodine otvorením tradičných dvorov. Po príhovore starostu obce Ing. Štefana Baštáka sa prvýkrát otvorili dvere Domu u starej mamy, za ktorými deti čakalo prekvapenie. Členky folklórnej skupiny Lehoťanka pripravili pre deti živú atmosféru páračiek so spevom a pútavým rozprávaním. Vedľa v miestnosti s pánom Jurajom Liptákom z Gemerskej Polomy zhotovovali ľudové hračky – pukačky, praky, lodičky, mávatká, vrtuľky či čiapky. Do ďalších izieb ich lákala prenikavá sladká vôňa. Pripravené nevyzdobené perníky už netrpezlivo čakali na šikovné ruky detí. Pani Mária Demeterová z Rožňavy deťom porozprávala o ich príprave, zdobení, že sa dali kúpiť na každom jarmoku a nechýbali ani na vianočnom stromčeku. Zaujímavá bola aj návšteva tradičnej kuchyne, kde rozvoniavali škorce a kysnuté buchty, ženy pripravovali v korýtku šír - mrveničku do polievky. Členky folklórnej skupiny Veršinok z Rakovnice spolu s deťmi navarili, upiekli a aj si zaspievali. Pred perníkovou chalúpkou, kde boli vystavené strigy, ktoré do súťaže Strigônska zábava prihlásili deti z celého okresu, už čakali pracovníci úseku astronómie Gemerského osvetového strediska v Rožňave. Pán a Hvezdár boli ďalším rozprávkovým zastavením, kde deti pozorovali hviezdy, vytvárali vlastné dúhy, veštili zo zvieratníkových znamení a zaoberali sa výrobou zlata, ako to robili alchymisti v stredoveku.
Deti lákal i rodný dom Pavla Dobšinského a nápis na bráne Kde bolo tam bolo... Tu ich privítala nositeľka tradícií horného Gemera, ľudová rozprávačka a speváčka pani Mária Brdárska Janoška z Rejdovej. Jej prekrásne piesne, balady, rozprávanie a spievanky voviedli deti späť do rozprávky. Z klubu dôchodcov až na ulicu bolo počuť zvuk hudobných nástrojov a veselý smiech. To sa už zabávala ďalšia skupinka detí, ktorá navštívila dvor pod názvom Hopsasa – tralala. Spolu s členmi folklórneho súboru Haviar z Rožňavy, konkrétne s Janou Švarcovou sa naučili tancovať rôzne tradičné tance. Chlapcom sa najviac páčil klobúkový tanec. S pánom Štefanom Liptákom deti spoznali množstvo starých hudobných nástrojov, ako píšťalky, rapkáče, gajdicu, pastiersky roh, nineru či fujaru. Názov známej detskej pesničky Kolo kolo mlynské... zavesený na bráne materskej školy vítal tých najmenších hneď pri príchode do škôlky a zvestoval, že dnešný deň v škôlke bude výnimočný. Naozaj aj bol vďaka malým folkloristom z detského folklórneho súboru Haviarik z Rožňavy a ich vedúcej Ivane Nemčokovej, ktorí sa v škôlke spolu s deťmi zahrali rôzne tradičné detské hry, ako Čížiček, Na koníky, Kolo, kolo mlynské a iné. Úsmev na tváričkách detí a ich spontánne zapojenie sa do činnosti svedčili o ich spokojnosti a záujme o túto formu vzdelávania. Kým deti putovali po jednotlivých dvoroch, v priestoroch obecného úradu sa konalo výchovno-vzdelávacie podujatie pre učiteľov regionálnej výchovy, hudobnej výchovy, pedagógov predškolských zariadení a vedúcich detských folklórnych súborov a krúžkov Rozprávkové deti. Vďaka lektorkám PhDr. Margite Jágerovej, PhD. - etnologičke z Nitry a PhDr. Andrei Jágerovej - vedúcej ženskej speváckej skupiny Marína zo Zvolena, si účastníci seminára odniesli množstvo informácií z oblasti tradičného spôsobu života detí a využitia detských hudobných rytmických nástrojov a hračiek. Potom sa zúčastnili aktivít v tvorivých dielňach v Dome u starej mamy a na programe Z rozprávky do rozprávky. O 13.00 hod. sa sála kultúrneho domu zaplnila deťmi. Folklórno-dramatické pásmo Z rozprávky do rozprávky spevom otvorili detskí interpreti zo Slavošoviec Stanko a Janko Hricovci a Viktória Vojtová. V hodinovom programe sa predstavili: detský folklórny súbor Lieskovček s pásmom Ako sa pecivál kráľom stal, členky folklórnej skupiny Lehoťanka z Čiernej Lehoty predviedli Dobšinského rozprávku Tri práčky a pásmom Drevená krava program ukončil detský folklórny súbor Brezinky z Polomky. Po krásnom programe na scénu „priletela“ živá striga a vyhodnotila súťaž Strigônska zábava, ktorá bola vyhlásená v rámci podujatia. Ocenené boli napr. deti z Materskej a základnej školy zo Slavošoviec a Nižnej Slanej, žiaci zo Základnej školy Ul. zlatá v Rožňave, ale aj rodiny Lukáčova, Kočerjaginova a Paličkova zo Slavošoviec i jednotlivci. Celkove bolo vystavených sedemnásť stríg.
O 17.00 hod. sa Dom kultúry v Slavošovciach opäť naplnil do posledného miesta. V programe Z kasny do priaškrinka... sa divákom predstavili rodiny Márie Hlaváčovej z Gočova, folklórna skupina Gočovan z Gočova a Juraj Kováč z Vlachova. Druhá v poradí vystúpila rodina Márie Knižkovej z Telgártu, folklórna skupina Telgárt a sestry Lunterové. Dobrú atmosféru i náladu umocnil hosťujúci folklórny súbor Šmykňa z Ostravy, ktorý divákov zaujal nielen tancami z východného Slovenska, ale aj spevmi z horného Gemera. Záver programu patril gemerskej pesničke, moderátorke Katke Birkovej a hosťom z Ostravy. Srdečný potlesk opakovane patril všetkým účinkujúcim.
Sobota sa už tradične niesla v duchu príslovia Čo starí pamätajú – mladí zachovajú... Už pri vstupe do Obchodno – kultúrneho centra v Rožňave návštevníkov vítali členky Miestneho odboru Matice slovenskej, ktoré pre divákov i folkloristov napiekli tradičné šišky. Úvod programu patril privítanke v podaní folklórnej skupiny Bystränky a zástupcom organizátorov Mgr. Helene Novotnej, riaditeľke Gemerského osvetového strediska v Rožňave, Ing. Štefanovi Baštákovi, starostovi obce Slavošovce a Františkovi Kardošovi - zástupcovi primátora mesta Rožňava.
V dvaapolhodinovom programe piesní, tancov, zvykov a obyčají sa predstavilo tristo účinkujúcich z Vernára, Rejdovej, Vyšnej Slanej, Dobšinej, Polomky, Gočova, Gemerskej Polomy, Vlachova, Heľpy, Čiernej Lehoty a Rožňavy. Úvod a záver programu patril gemerským tancom v podaní hosťujúceho folklórneho súboru Šmykňa z Ostravy. Na scéne sa striedali zvyky a obyčaje pri kosení a hrabaní sena, svadobné zvyky, regrútske zvyky, ale aj krstiny. Program hovoreným slovom sprevádzala Katarína Birková. Účinkujúci folkloristi po programe pokračovali v odbornej práci na rozborovom seminári, ktorý viedla Bc. Stanislava Zvarová z Klenovca.
Čarovnú atmosféru mali aj sprievodné podujatia, ktoré boli v rámci tohto podujatia pripravené. Organizátori vyhodnotili súťaže Z kasny do priaškrinka, Papcún a Drotár. Cenu Z kasny do priaškrinka si odniesol hosťujúci folklórny súbor Šmykňa z Ostravy za prezentáciu a zachovávanie našich hornogemerských piesní. Cenu v súťaži Papcún, ktorá sa udeľuje za najlepšie tradičné jedlo či koláč a titul Gazdiná roka získala pre folklórnu skupinu Gočovan z Gočova Mária Hlaváčová najmladšia, ktorá pripravila jedlo – Svekrino tajomstvo.
Cenu v súťaži Drotár, ktorá sa udeľuje za zručnosť v tradičných činnostiach sa porota tentoraz rozhodla udeliť folklórnej skupine Dolina z Gemerskej Polomy, konkrétne Vladimírovi Lišuchovi za Cukrový posúch. Ocenené boli aj koláčiky z kyslej kapusty z Heľpy či kysnutý koláč z Vlachova. Dobrá zábava a spev vydržal folkloristom až do ranných hodín.
Srdečne ďakujeme všetkým, ktorí finančne i materiálne prispeli na realizáciu folklórnych slávností. Všetkým, ktorí priložili ruku k dielu, aby ROK NA GEMERI mohol byť zrealizovaný v takejto podobe, všetkým účinkujúcim, ale i divákom, ktorí vyjadrili svoj záujem o podujatie svojou účasťou a srdečným potleskom.
Text: Božena Miháliková, GOS
Foto: Jakub Klein
FOTOGALÉRIA ROKU NA GEMERI ZO SLAVOŠOVIEC I ROŽŇAVY
{gallery}kultura/rng10{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.