Ešte v roku 2004 sa objavila v novinách správa, že Evka Dovcová bude reprezentovať Rožňavu na Festivale ľudovej hudby v Margecanoch. Pre lepšiu orientáciu uvediem, že to v polovici marca spomínaného roku sa v Rožňave konal už tradičný Festival detskej ľudovej hudby. Jeho víťazkou sa stala žiačka štvrtého ročníka Základnej školy v Rožňavskom Bystrom, Eva Dovcová. Školáčka vtedy išla reprezentovať Rožňavu na krajskú súťaž do Margecian s tým, že pokiaľ uspeje, čaká na ňu celoslovenské kolo v Považskej Bystrici. Malá školáčka Evka sa nielen dostala na celoslovenské kolo, ale hneď sa stala aj jeho laureátkou. Bolo to už veru pred desiatimi rokmi a Evička dokázala svoj nevšedný talent na celoslovenskej súťaži ešte dvakrát. Je celkom prirodzené, že si na svoje spevácke začiatky rada spomína. V tých rokoch riaditeľka Gemerského osvetového strediska v Rožňave pani Helena Novotná o nádejnej speváčke napísala: „Skromné dievčatko z Rožňavského Bystrého suverénne zvíťazilo medzi najlepšími detskými interpretmi ľudových piesní z celého Slovenska! Evka zvíťazila vďaka svojmu jedinečnému talentu a schopnosti precítiť 
každú jednu tóninu, vďaka svojej húževnatosti, disciplíne a precíznej príprave. Krehká Bystränka sa tak stala držiteľkou najvyššieho celoslovenského ocenenia Národného osvetového centra v súťaži detského hudobného folklóru. ... Sme na Teba všetci dospelí právom hrdí, veď svojím víťazstvom si vrátila lesk a uznanie gemerským ľudovým pesničkám. Prajem Ti veľa zdravia, radostné a bezstarostné detstvo, nech sa Ti darí v škole a nech sa Ti plnia všetky tvoje sny!“
Dnes je Evka už študentkou 5. ročníka košického Konzervatória a chystá sa na svoju ďalšiu cestu. Spev jej učaril už v útlom veku a dnes už dospelá túži sa stať opernou speváčkou. V rodnej obci v Rožňavskom Bystrom má svoju kamartátku Dominiku, s ktorou začínala spievať ľudové piesne a spolu prežívali úspechy na podujatiach, ktorých sa zúčastňovali, preto aj ľahšie prekonávali nesmelé začiatky mladých interprétok ľudových piesní. Po ukončení základnej školy už vieme menej o jej záujmoch a cieľoch. Menej sa jej meno uvádza v médiách, a tak skromná speváčka ostáva trochu v tieni ostatných, ktorí toho menej dokázali ako ona. Ale to je už iná téma prečo sa tak stalo. Dnes sa s nami v odpovediach na položené otázky podelila so svojimi pocitmi a tak po rozhovore s Dominikou dostala slovo na stránke Maj Gemer aj Evka Dovcová.
1. Na hornom Gemeri, ale najmä v rodnej obci, Vás poznajú ako nositeľku troch najvýznamnejších cien – detského Slávika Slovenska v interpretácii ľudových piesní. Komu, alebo čomu ste za tento výsledok povďačná a kto Vám v tomto smere najviac pomáhal?
Spevu a ľudovej hudbe som sa intenzívnejšie venovala už od základnej školy. Viedla ma k tomu hlavne Mgr. Marta Gadušová, riaditeľka ZŠ v Rožňavskom Bystrom a môj harmonikár pán Igor Adler. Pani Gadušová ma aj intenzívne a s veľkou trpezlivosťou pripravovala na každú súťaž, kde ma poväčšine aj sprevádzala. Nedá mi nespomenúť úžasného harmonikára pána Igora Adlera, s ktorým máme množstvo zážitkov z vystúpení, súťaží a rôznych podujatí. Obidvom veľmi pekne ďakujem.
2. Od skončenia základnej školy Vás bolo dosť málo vidieť i počuť v interpretácii ľudových piesní, najmä pochádzajúcich z Bystrého. Malo na to vplyv Konzervatórium v Košiciach, alebo ste sa sama ináč rozhodla?
Malo na to veľký vplyv štúdium na Konzervatóriu. Vybrala som si smer, v ktorom prakticky nie je možné spievať iný žáner, pre nadobudnutie dokonalej speváckej techniky. Študujem operný spev, ktorý ma v súčasnosti naplňa a veľmi ma baví. Samozrejme, na ľudovú hudbu som nezanevrela, veľmi sa mi páčia ľudové piesne a rada si ich doma so sestričkou, alebo na zábavách, zaspievam. No musím poznamenať, že ani dnes neodmietam pozvania môjho harmonikára pána Igora Adlera, zaspievať si pár ľudoviek. Stále som fanúšička folklórnych súťaží a festivalov, pretože našu kultúru treba čo najdlhšie zachovať.
3. Boli ste s Dominikou Ďurskou nerozlučnou dvojicou. Ste takou aj teraz po absolvovaní Konzervatória, alebo sa vaše cesty rozišli?
Samozrejme že sme dodnes kamarátky. Neviem, či sa to dá nazvať nerozlučnou dvojicou, pretože sme už dospelé a každá máme iné plány, cesty atď. No jedno, čo nás spája je stále spev a máme dokonca rovnakú profesorku spevu. Som rada, že spolu študujeme, lebo stále jedna druhú posúvame ďalej. Občas máme aj spoločné „kšefty“, ako to my nazývame, odkiaľ si odnášame množstvo krásnych zážitkov.
4. Prezraďte nám, ako pokračuje Váš život so spevom teraz a čo v tomto smere pripravujete ďalej?
Môj život sa točí hlavne okolo školy. Každý deň spev, spevácke semináre na ktorých spievame a prezentujeme sa ako sme sa zlepšili a pokročili. Väčšinou spievavam na rôznych akciách v Košiciach a okolí, kde ma stále sprevádza moja korepetítorka pani prof. Irena Červenáková.
Mojou prioritou je hlavne úspešne absolvovať na košickom Konzervatóriu a byť prijatá na vysokú školu. Dúfam, že sa mi to podarí a budete mi držať palce.
5. Máte pre nás, Vašich obdivovateľov, nejaké prekvapenie a čoho by sa to malo týkať?
O nejakom prekvapení by som ani nehovorila. Žiadne extra veľké vystúpenie nechystám. Teraz akurát celé spevácke oddelenie nacvičujeme operu, ktorá by sa mala predviesť v máji. Presný dátum ešte neviem povedať. A akcie, na ktorých spievam sa vyskytnú niekedy aj zo dňa na deň. Mám určitý repertoár, ktorý môžem kedykoľvek odspievať.
Málokde na Slovensku sa objavia také dve talentované speváčky, ako sú Evička Dovcová a Dominika Ďurská obe z neveľkej hornogemerskej obce Rožňavské Bystré. Mali by byť na tieto talenty hrdé nielen Bystré, ale celý náš Gemer. Veď zároveň šíria pesničky tohto regiónu, ale aj šikovnosť a majstrovstvo a krásu jeho ľudu. Držme preto tak Evke, ako aj Dominike palce aj naďalej, aby sa im ich zámery splnili.
Otázky Evke Dovcovej pripravil a za odpovede ďakuje
Ondrej Doboš
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.