Po obidva večery sála kultúrneho domu praskala vo švíkoch. Organizační a umeleckí vedúci súboru popredného folklórneho reprezentanta regiónu Gemer - Malohont Stanislava a Jaroslav Zvarovci pripravili galaprogram, v ktorom jednotlivé programové bloky boli venované všetkým tým, ktorí pre súbor vytvorili jedinečné dielo a v umeleckom spracovaní súboru priniesli originalitu a neopakovateľnosť ľudového umenia regiónu.
Úvodom mohli hostia galaprogramu zhliadnuť krátkometrážny dokumentárny film o súbore, ktorý zmapoval históriu organizovaného folklóru v obci Klenovec a činnosť FS VEPOR v Klenovci. Ďalej program pokračoval jednotlivými blokmi, v ktorých boli uvedené choreografie párových tancov, dievčenských a chlapčenských tancov, piesne mužskej a ženskej speváckej skupiny, vystúpenie malých gratulantov z DFS Zornička a Mladosť z Klenovca, heligonkárov ako aj vystúpenie fujaristu Milana Katreniaka z Tisovca. Celý program hudobne sprevádzala Ľudová hudba FS VEPOR pod vedením primáša Jána Demeho.
V závere galaprogramu boli udelené ocenenia Predsedu Matice slovenskej jednotlivým členom Miestneho odboru Matice slovenskej v Klenovci, ktorí sú zároveň aj členmi FS VEPOR, za dlhoročnú obetavú matičnú prácu, udržiavanie a propagáciu miestnych ľudových tradícií, obyčají a zvyklostí v regióne Gemer - Malohont, za osobitý prínos v rozvoji miestnej ľudovej kultúry: predsedníčke MO MS Klenovec Ľubici Husmanovej a členom MO MS Klenovec Stanislave Zvarovej, Jaroslavovi Zvarovi, Ľubomírovi Zvarovi a Elene Mináčovej.
V súbore hrá, spieva a tancuje viac ako 70 mladých i starších folkloristov, ktorí absolvujú ročne vyše štyridsať vystúpení doma i v zahraničí, či už ako jednotlivé zložky, sólisti alebo celý súbor. Súbor sa pravidelne prezentuje na Gemersko-malohontských folklórnych slávnostiach - Klenovská Rontouka, do ktorej sa členovia súboru zapájajú ako dobrovoľníci pri technickom zabezpečení, aj pri realizácii Klenovského a Matičného dvora. Predstavujú sa na festivaloch vo Východnej, Detve, Heľpe, Terchovej, Očovej, Hontianskej Paráde v Hrušove, v Rejdovej, na Koliesku v Kokave nad Rimavicou, v Podzámočku, na Dedine ožíva v Drienčanoch, Novohradských folklórnych slávnostiach v Lučenci, Zamagurských folklórnych slávnostiach atď... Za 45 rokov sa súbor predstavil divákom v 17 štátoch Európy a to: v štátoch bývalej Juhoslávii - Srbsku, Chorvátsku, Čiernej Hore, ďalej Francúzsku, Španielsku, Luxembursku, Dánsku, Monaku, Grécku, Nemecku, Rumunsku, Taliansku, Ukrajine, Maďarsku, Poľsku a Čechách.
Za 45 rokov súbor získal množstvo ocenení na domácej i zahraničnej pôde, počínajúc rokom 1994, keď Ľudová hudba FS VEPOR získala titul Laureát ľudovej hudby, ďalej pokračovala v získavaní ocenení v Ciechocinku v Poľsku, v Berlíne na svetovom rómskom festivale a v celosvetovom folklórnom festivale v poľskom Zakopanom tretie miesto. Tanečníci a speváci súboru majú na konte aj ocenenia z okresných, krajských a celoslovenských súťaží napr. za choreografiu Klenovská svadba, Čardáš, v roku 2001 udelilo Národné osvetové centrum v Bratislave medailu Daniela Gabriela Licharda a v roku 2006 medailu Matice slovenskej, ako aj cenu obce Klenovec v roku 2012. Končiac rokom 2016 na regionálnej súťaži hudobného folklóru získal súbor šesť zlatých pásiem a na krajskej súťaži hudobného folklóru získali jej jednotliví členovia bronzové, strieborné a zlaté pásmo.
Tvorba Folklórneho súboru VEPOR je zameraná hlavne na spoznávanie svojej histórie, tradičnej ľudovej kultúry svojej obce a regiónu Gemer - Malohont. V repertoári majú okrem ľudových tancov, piesní a hudby z Klenovca a širšieho regiónu Gemer - Malohont aj tance z Terchovej na počesť Juraja Jánošíka, ktorý sa spája s Klenovcom, tiež Goralskú oblasť, nakoľko pod Veprom žilo 7 goralských rodín a na spomienku Novoklenovčanov, ktorí žili v Podkarpatskej Rusi, zachovávajú aj Rusínske ľudové piesne a tance. Z blízkych regiónov majú v repertoári aj tance z Horehronia a Podpoľania. Okrem tancov a piesní sa súbor zameriava aj na spracovania kalendárneho a rodinného obradového folklóru.
Želáme vám, milí súboristi - vepristi, do ďalších rokov a výročí vždy len úspechy, máte náš obdiv, vďaku a úctu.
Mgr. Ingrid Šulková
Fotografie Peter Poboček
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.