a spoluorganizátormi vystúpení bystranských folkloristov, privítali členov folklórnej skupiny, ktorá sa zorganizovala práve k tejto udalosti. Myslím, že si dali názov Hvara. Pán Ján Jasenka so svojím kolektívom prišiel do tejto, vtedy ešte baníckej obce, a podnietil najmä starších spoluobčanov s manželkami, aby sa pripravili so svojimi ľudovými piesňami a tancom na jedno vystúpenie do známej Východnej pod Vysokými Tatrami. Začiatok, ako to už v tých časoch na dedinách bývalo, bol najťažší. Rôzne názory na zloženie skupiny, výber pesničiek i iné ťahanice dlho držali organizátorov v napätí, či vôbec Bystrania na výstúpenie pôjdu. Nakoniec sa všetko dohodlo, pribrali aj bystranských hudobníkov z rómskej osady a všetko bolo pripravené. Cestou do Východnej sme sa zastavili ešte v Revúčke, kde sme pribrali skupinu muzikantov ľudovej hudby. A v autobuse bolo odrazu veselo. Vtedy sa Bystrania od nich naučili ľudovú pieseň z Revúčky: "Už šerešne nebudú". Spieva sa dodnes. A prešlo už rovných 50 rokov. Spomínam si ako sa naši folkloristi zoznamovali s veľkým pódiom amfiteátra. Niektorým starším ženám, keď vyšli so svojimi pármi na javisko, odrazu nefungovalo nič. Ani nohy neposlúchali, ani ústa sa neotvárali a z hrdla ani hlások nevyšiel. Predseda musel skočiť vedľa do stánku a priniesť aj pre ženy niečo na ukľudnenie. A verte, že to pomohlo. Skúška dopadla dobre a na druhý deň už všetko išlo hladko. Naša skupina čakala na poradie, aby neskôr zaujala priestor na javisku. Keďže sme chceli udržať kolektív súdržný, prichádzali sme na pódium v dvojstupoch a so spevom. Dnes si už presne nepamätám, ktoré piesne sa spievali, či tance tancovali. Viem, že medzi nimi bola aj jedna pieseň, ktorú vtedy rada spievala na dvore či na priedomí tetka u Kartale Na zadku. Volala sa: "Vandrovali bratkove..." Pekná pieseň, ktorá postupne prešla do rezkého čardáša. Mal som so sebou aj filmovú kameru požičanú zo školy, kde som učil. Film sme dali spracovať do Hradca Králové v Čechách. Aj mi ho vrátili, aj som ho niekoľkokrát v našom kine premietal. Bolo to v tom čase niečo nezvyčajné, veď vidieť na bielom plátne kina tancovať známe "bystränské postavy", to bol veľmi silný zážitok, hoci trval iba niekoľko minút. Mal však veľký úspech a každý kto prišiel v tom čase do kina chcel ho vidieť. Film bol bez zvuku, ale pustili sme k nemu hudobnú platňu, ktorá bola v tom čase v kine. Premietal sa dovtedy, kým mi neoznámil správca kina, že film sa stratil. Pravdepodobne odišiel navinutý na niektorý kotúč, na ktorý sa pretáčali kotúče hraného filmu, alebo žurnálu, ako sme nazývali filmové spravodajstvo púšťané pred hlavným filmom. Mohol sa dostať do susedných kín, alebo skončiť v Košiciach, odkiaľ sa filmy poštou do kín posielali. A odvtedy ho niet. A už hádam ani nebude. Ak sa dostal do rúk, ktoré nevedeli čo s ním, navždy vyletel hore medzi naše bystränské spevácke a tanečné hviezdy sedemdesiatych rokov. A iste ho tam všetci pozerajú. Škoda, že sa stratil. Aj dnes, po toľkých rokoch, by sa na nás pozerali: Peter Dávid, Zuzana Dávidová, Peter Doboš, Žófia Macáková, Ján Dorkin, Zuzana Dorkinová, Gejza Galata, Mária Urbanová, Ladislav Molnár, Zuzana Molnárová, Ondrej Tomko Janko, Zuzana Tomková, Štefan Molnár, Margita Molnárová, Ján Urban, Helena Urbanová, Ján Galata, Zuzana Tomková. Z nich dnes žije už iba Ľudovít Molnár, 88 ročný. Spomínal som, že práve prešlo 50 rokov od zatiaľ jediného, vystúpenia "bystränských" folkloristov v najznámejšej kolíske ľudového spevu na Slovensku – vo Východnej. Odvtedy sa tam z našej obce nik nedostal. A boli by sme všetci veľmi radi, keby sme nasledovníkov folklórnej skupiny z roku 1967 mohli uvidieť aj na tomto významnom folklórnom podujatí.
Ondrej Doboš
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.