a spoluorganizátormi vystúpení bystranských folkloristov, privítali členov folklórnej skupiny, ktorá sa zorganizovala práve k tejto udalosti. Myslím, že si dali názov Hvara. Pán Ján Jasenka so svojím kolektívom prišiel do tejto, vtedy ešte baníckej obce, a podnietil najmä starších spoluobčanov s manželkami, aby sa pripravili so svojimi ľudovými piesňami a tancom na jedno vystúpenie do známej Východnej pod Vysokými Tatrami. Začiatok, ako to už v tých časoch na dedinách bývalo, bol najťažší. Rôzne názory na zloženie skupiny, výber pesničiek i iné ťahanice dlho držali organizátorov v napätí, či vôbec Bystrania na výstúpenie pôjdu. Nakoniec sa všetko dohodlo, pribrali aj bystranských hudobníkov z rómskej osady a všetko bolo pripravené. Cestou do Východnej sme sa zastavili ešte v Revúčke, kde sme pribrali skupinu muzikantov ľudovej hudby. A v autobuse bolo odrazu veselo. Vtedy sa Bystrania od nich naučili ľudovú pieseň z Revúčky: "Už šerešne nebudú". Spieva sa dodnes. A prešlo už rovných 50 rokov. Spomínam si ako sa naši folkloristi zoznamovali s veľkým pódiom amfiteátra. Niektorým starším ženám, keď vyšli so svojimi pármi na javisko, odrazu nefungovalo nič. Ani nohy neposlúchali, ani ústa sa neotvárali a z hrdla ani hlások nevyšiel. Predseda musel skočiť vedľa do stánku a priniesť aj pre ženy niečo na ukľudnenie. A verte, že to pomohlo. Skúška dopadla dobre a na druhý deň už všetko išlo hladko. Naša skupina čakala na poradie, aby neskôr zaujala priestor na javisku. Keďže sme chceli udržať kolektív súdržný, prichádzali sme na pódium v dvojstupoch a so spevom. Dnes si už presne nepamätám, ktoré piesne sa spievali, či tance tancovali. Viem, že medzi nimi bola aj jedna pieseň, ktorú vtedy rada spievala na dvore či na priedomí tetka u Kartale Na zadku. Volala sa: "Vandrovali bratkove..." Pekná pieseň, ktorá postupne prešla do rezkého čardáša. Mal som so sebou aj filmovú kameru požičanú zo školy, kde som učil. Film sme dali spracovať do Hradca Králové v Čechách. Aj mi ho vrátili, aj som ho niekoľkokrát v našom kine premietal. Bolo to v tom čase niečo nezvyčajné, veď vidieť na bielom plátne kina tancovať známe "bystränské postavy", to bol veľmi silný zážitok, hoci trval iba niekoľko minút. Mal však veľký úspech a každý kto prišiel v tom čase do kina chcel ho vidieť. Film bol bez zvuku, ale pustili sme k nemu hudobnú platňu, ktorá bola v tom čase v kine. Premietal sa dovtedy, kým mi neoznámil správca kina, že film sa stratil. Pravdepodobne odišiel navinutý na niektorý kotúč, na ktorý sa pretáčali kotúče hraného filmu, alebo žurnálu, ako sme nazývali filmové spravodajstvo púšťané pred hlavným filmom. Mohol sa dostať do susedných kín, alebo skončiť v Košiciach, odkiaľ sa filmy poštou do kín posielali. A odvtedy ho niet. A už hádam ani nebude. Ak sa dostal do rúk, ktoré nevedeli čo s ním, navždy vyletel hore medzi naše bystränské spevácke a tanečné hviezdy sedemdesiatych rokov. A iste ho tam všetci pozerajú. Škoda, že sa stratil. Aj dnes, po toľkých rokoch, by sa na nás pozerali: Peter Dávid, Zuzana Dávidová, Peter Doboš, Žófia Macáková, Ján Dorkin, Zuzana Dorkinová, Gejza Galata, Mária Urbanová, Ladislav Molnár, Zuzana Molnárová, Ondrej Tomko Janko, Zuzana Tomková, Štefan Molnár, Margita Molnárová, Ján Urban, Helena Urbanová, Ján Galata, Zuzana Tomková. Z nich dnes žije už iba Ľudovít Molnár, 88 ročný. Spomínal som, že práve prešlo 50 rokov od zatiaľ jediného, vystúpenia "bystränských" folkloristov v najznámejšej kolíske ľudového spevu na Slovensku – vo Východnej. Odvtedy sa tam z našej obce nik nedostal. A boli by sme všetci veľmi radi, keby sme nasledovníkov folklórnej skupiny z roku 1967 mohli uvidieť aj na tomto významnom folklórnom podujatí.
Ondrej Doboš
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).