a spoluorganizátormi vystúpení bystranských folkloristov, privítali členov folklórnej skupiny, ktorá sa zorganizovala práve k tejto udalosti. Myslím, že si dali názov Hvara. Pán Ján Jasenka so svojím kolektívom prišiel do tejto, vtedy ešte baníckej obce, a podnietil najmä starších spoluobčanov s manželkami, aby sa pripravili so svojimi ľudovými piesňami a tancom na jedno vystúpenie do známej Východnej pod Vysokými Tatrami. Začiatok, ako to už v tých časoch na dedinách bývalo, bol najťažší. Rôzne názory na zloženie skupiny, výber pesničiek i iné ťahanice dlho držali organizátorov v napätí, či vôbec Bystrania na výstúpenie pôjdu. Nakoniec sa všetko dohodlo, pribrali aj bystranských hudobníkov z rómskej osady a všetko bolo pripravené. Cestou do Východnej sme sa zastavili ešte v Revúčke, kde sme pribrali skupinu muzikantov ľudovej hudby. A v autobuse bolo odrazu veselo. Vtedy sa Bystrania od nich naučili ľudovú pieseň z Revúčky: "Už šerešne nebudú". Spieva sa dodnes. A prešlo už rovných 50 rokov. Spomínam si ako sa naši folkloristi zoznamovali s veľkým pódiom amfiteátra. Niektorým starším ženám, keď vyšli so svojimi pármi na javisko, odrazu nefungovalo nič. Ani nohy neposlúchali, ani ústa sa neotvárali a z hrdla ani hlások nevyšiel. Predseda musel skočiť vedľa do stánku a priniesť aj pre ženy niečo na ukľudnenie. A verte, že to pomohlo. Skúška dopadla dobre a na druhý deň už všetko išlo hladko. Naša skupina čakala na poradie, aby neskôr zaujala priestor na javisku. Keďže sme chceli udržať kolektív súdržný, prichádzali sme na pódium v dvojstupoch a so spevom. Dnes si už presne nepamätám, ktoré piesne sa spievali, či tance tancovali. Viem, že medzi nimi bola aj jedna pieseň, ktorú vtedy rada spievala na dvore či na priedomí tetka u Kartale Na zadku. Volala sa: "Vandrovali bratkove..." Pekná pieseň, ktorá postupne prešla do rezkého čardáša. Mal som so sebou aj filmovú kameru požičanú zo školy, kde som učil. Film sme dali spracovať do Hradca Králové v Čechách. Aj mi ho vrátili, aj som ho niekoľkokrát v našom kine premietal. Bolo to v tom čase niečo nezvyčajné, veď vidieť na bielom plátne kina tancovať známe "bystränské postavy", to bol veľmi silný zážitok, hoci trval iba niekoľko minút. Mal však veľký úspech a každý kto prišiel v tom čase do kina chcel ho vidieť. Film bol bez zvuku, ale pustili sme k nemu hudobnú platňu, ktorá bola v tom čase v kine. Premietal sa dovtedy, kým mi neoznámil správca kina, že film sa stratil. Pravdepodobne odišiel navinutý na niektorý kotúč, na ktorý sa pretáčali kotúče hraného filmu, alebo žurnálu, ako sme nazývali filmové spravodajstvo púšťané pred hlavným filmom. Mohol sa dostať do susedných kín, alebo skončiť v Košiciach, odkiaľ sa filmy poštou do kín posielali. A odvtedy ho niet. A už hádam ani nebude. Ak sa dostal do rúk, ktoré nevedeli čo s ním, navždy vyletel hore medzi naše bystränské spevácke a tanečné hviezdy sedemdesiatych rokov. A iste ho tam všetci pozerajú. Škoda, že sa stratil. Aj dnes, po toľkých rokoch, by sa na nás pozerali: Peter Dávid, Zuzana Dávidová, Peter Doboš, Žófia Macáková, Ján Dorkin, Zuzana Dorkinová, Gejza Galata, Mária Urbanová, Ladislav Molnár, Zuzana Molnárová, Ondrej Tomko Janko, Zuzana Tomková, Štefan Molnár, Margita Molnárová, Ján Urban, Helena Urbanová, Ján Galata, Zuzana Tomková. Z nich dnes žije už iba Ľudovít Molnár, 88 ročný. Spomínal som, že práve prešlo 50 rokov od zatiaľ jediného, vystúpenia "bystränských" folkloristov v najznámejšej kolíske ľudového spevu na Slovensku – vo Východnej. Odvtedy sa tam z našej obce nik nedostal. A boli by sme všetci veľmi radi, keby sme nasledovníkov folklórnej skupiny z roku 1967 mohli uvidieť aj na tomto významnom folklórnom podujatí.
Ondrej Doboš

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-