a spoluorganizátormi vystúpení bystranských folkloristov, privítali členov folklórnej skupiny, ktorá sa zorganizovala práve k tejto udalosti. Myslím, že si dali názov Hvara. Pán Ján Jasenka so svojím kolektívom prišiel do tejto, vtedy ešte baníckej obce, a podnietil najmä starších spoluobčanov s manželkami, aby sa pripravili so svojimi ľudovými piesňami a tancom na jedno vystúpenie do známej Východnej pod Vysokými Tatrami. Začiatok, ako to už v tých časoch na dedinách bývalo, bol najťažší. Rôzne názory na zloženie skupiny, výber pesničiek i iné ťahanice dlho držali organizátorov v napätí, či vôbec Bystrania na výstúpenie pôjdu. Nakoniec sa všetko dohodlo, pribrali aj bystranských hudobníkov z rómskej osady a všetko bolo pripravené. Cestou do Východnej sme sa zastavili ešte v Revúčke, kde sme pribrali skupinu muzikantov ľudovej hudby. A v autobuse bolo odrazu veselo. Vtedy sa Bystrania od nich naučili ľudovú pieseň z Revúčky: "Už šerešne nebudú". Spieva sa dodnes. A prešlo už rovných 50 rokov. Spomínam si ako sa naši folkloristi zoznamovali s veľkým pódiom amfiteátra. Niektorým starším ženám, keď vyšli so svojimi pármi na javisko, odrazu nefungovalo nič. Ani nohy neposlúchali, ani ústa sa neotvárali a z hrdla ani hlások nevyšiel. Predseda musel skočiť vedľa do stánku a priniesť aj pre ženy niečo na ukľudnenie. A verte, že to pomohlo. Skúška dopadla dobre a na druhý deň už všetko išlo hladko. Naša skupina čakala na poradie, aby neskôr zaujala priestor na javisku. Keďže sme chceli udržať kolektív súdržný, prichádzali sme na pódium v dvojstupoch a so spevom. Dnes si už presne nepamätám, ktoré piesne sa spievali, či tance tancovali. Viem, že medzi nimi bola aj jedna pieseň, ktorú vtedy rada spievala na dvore či na priedomí tetka u Kartale Na zadku. Volala sa: "Vandrovali bratkove..." Pekná pieseň, ktorá postupne prešla do rezkého čardáša. Mal som so sebou aj filmovú kameru požičanú zo školy, kde som učil. Film sme dali spracovať do Hradca Králové v Čechách. Aj mi ho vrátili, aj som ho niekoľkokrát v našom kine premietal. Bolo to v tom čase niečo nezvyčajné, veď vidieť na bielom plátne kina tancovať známe "bystränské postavy", to bol veľmi silný zážitok, hoci trval iba niekoľko minút. Mal však veľký úspech a každý kto prišiel v tom čase do kina chcel ho vidieť. Film bol bez zvuku, ale pustili sme k nemu hudobnú platňu, ktorá bola v tom čase v kine. Premietal sa dovtedy, kým mi neoznámil správca kina, že film sa stratil. Pravdepodobne odišiel navinutý na niektorý kotúč, na ktorý sa pretáčali kotúče hraného filmu, alebo žurnálu, ako sme nazývali filmové spravodajstvo púšťané pred hlavným filmom. Mohol sa dostať do susedných kín, alebo skončiť v Košiciach, odkiaľ sa filmy poštou do kín posielali. A odvtedy ho niet. A už hádam ani nebude. Ak sa dostal do rúk, ktoré nevedeli čo s ním, navždy vyletel hore medzi naše bystränské spevácke a tanečné hviezdy sedemdesiatych rokov. A iste ho tam všetci pozerajú. Škoda, že sa stratil. Aj dnes, po toľkých rokoch, by sa na nás pozerali: Peter Dávid, Zuzana Dávidová, Peter Doboš, Žófia Macáková, Ján Dorkin, Zuzana Dorkinová, Gejza Galata, Mária Urbanová, Ladislav Molnár, Zuzana Molnárová, Ondrej Tomko Janko, Zuzana Tomková, Štefan Molnár, Margita Molnárová, Ján Urban, Helena Urbanová, Ján Galata, Zuzana Tomková. Z nich dnes žije už iba Ľudovít Molnár, 88 ročný. Spomínal som, že práve prešlo 50 rokov od zatiaľ jediného, vystúpenia "bystränských" folkloristov v najznámejšej kolíske ľudového spevu na Slovensku – vo Východnej. Odvtedy sa tam z našej obce nik nedostal. A boli by sme všetci veľmi radi, keby sme nasledovníkov folklórnej skupiny z roku 1967 mohli uvidieť aj na tomto významnom folklórnom podujatí.
Ondrej Doboš
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.