 |
 |
 |
||
| V sobotu 18. a nedeľu 19. júna boli v prírodnom amfiteátri v Gombaseku pri Rožňave na úpätí Silickej planiny Východoslovanské slávnosti piesní a tancov kultúrneho spolku maďarských pracujúcich v Československu Csemadok, usporiadané v rámci osláv 15. výročia oslobodenia naše] vlasti Sovietskou armádou. Členky súboru Čierťažeň zo Šafárikova, ktorý vystúpil na slávnostiach s tancom Poď medzi nás s veľkým úspechom, krátko pred vystúpením. Zľava Táňa Šimková, Anna Senková a Viera Krajcová. Foto: Archív TASR, autor F. Schingler, 20.júna 1960. | V sobotu 18. a nedeľu 19. júna boli v prírodnom amfiteátri v Gombaseku pri Rožňave na úpätí Silickej planiny Východoslovanské slávnosti piesní a Slovenský súbor Čierťažeň zo Šafárikova pri tanci Poď medzi nás, ktorý mal veľký úspech. Foto: Archív TASR, autor F. Schingler, 20.júna 1960 | V sobotu 18. a nedeľu 19. júna boli v prírodnom amfiteátri v Gombaseku pri Rožňave na úpätí Silickej planiny Východoslovanské slávnosti piesní a tancov. Súbor maďarskej jedenásťročnej strednej školy zo Šafárikova v pásme spevu a tanca Večer na salaši. Foto: Archív TASR, autor F.Schingler, 20.júna 1960 |
V sobotu sa uskutoční v Rožňave konferencia Csemadoku a na nedeľu 8. júla 2017 od 16.00 je v gombaseckom prírodnom amfiteátry prichystaný bohatý kultúrny program.
Vráťme sa však prostredníctvom spomínaného poltáru do rokov predchádzajúcich a pripomeňme si niektoré zaujímavé roky i vystupujúcich zopár fotografiami.
Festival sa od roku 1955 organizuje každoročne v začiatkom leta v stredisku Gombasek vo vynovenom amfiteátri. Nachádza sa v úzkom Slanskom kaňone a Silickou planinou a stredisko je miestnou časťou obce Slavec.
Hlavným cieľom podujatia je zachovávanie tradícií a organizovanie medzinárodné stretnutie ľudových, folklórnych a umeleckých tanečných a speváckych súborov a skupín, ako aj sólistov a umelcov iného charakteru, stretnutie Maďarov žijúcich na Slovensku v prekrásnom prostredí.
 |
 |
 |
||
| V nedeľu 5. júla sa konali v malebnom prostredí neďaleko jaskyne Gombasek slávnosti piesní a tancov Kultúrneho spolku maďarských pracujúcich-Csemadok. Záber z vystúpenia poľského súboru z Českého Těšína. Foto: Archív TASR, autor M.Tuleja, 5.júla 1964 | Prírodný amfiteáter v Gombaseku bol 3. a 4. júla dejiskom XI. celoštátnych slávností piesní a tancov maďarských pracujúcich v ČSSR. Romantické údolie neďaleko Plešiveckej planiny navštívilo 15.000 milovníkov ľudových piesní. Z vystúpenia súboru z Janíka. Foto: Archív TASR, autor G.Bodnár, 4.júla 1966. | V dňoch 1. a 2.júla bola v malebnom prostredí Slovenského krasu v Gombaseku vo Východoslovenskom kraji tradičná celoslovenská slávnosť piesní a tancov, ktorú usporiadali k 40.výročiu založenia KSČ Ústredný výbor Csemadoku a Okresný výbor KSS v Rožňave. Záber z vystúpenia súboru Csemadok z Rimavskej Soboty. Foto: Archív TASR, autor M.Tuleja, 1.júla 1961. |
Sprvu regionálny a neskôr celoslovenské kultúrne slávnosti majú už viac ako polstoročnú históriu. Festival je zameraný najmä na ľudové umenie a kultúru. Vystupujú na ňom najlepšie kultúrne a ľudové súbory z celého Slovenska i zahraničia (tanečné, spevácke i dramatické skupiny), ako aj hudobné skupiny. V rámci programu dostávajú možnosť prezentovať svoju činnosť bábkové divadlá, tanečné domy a organizujú sa aj výstavy ľudových remesiel.
Slávnosti v Gombaseku boli vždy považované za fórum na prezentáciu ľudového umenia a predovšetkým rozvoj priateľských vzťahov medzi národmi a národnosťami. To sa týka nielen vystupujúcich kolektívov ale i návštevníkov festivalu.
FOTO: Tisíce návštevníkov 10. celoštátnych slávností piesní a tancov maďarských pracujúcich v ČSSR sa zišlo v nedeľu 11. júla v prírodnom amfiteátri v Gombaseku neďaleko Rožňavy na tradičnú prehliadku ľudových súborov CSEMADOK-kultúrneho spolku maďarských pracujúcich v ČSSR. Fašiangový tanec v podaní súboru Odborového sväzu stavbárov Vadrózsák/Šípové ruže/ z Budapešti. Foto: Archív TASR, autor, F. Schingler, 12.júla 1965
V sobotu 18. a nedeľu 19. júna boli v prírodnom amfiteátri v Gombaseku pri Rožňave na úpätí Silickej planiny Východoslovanské slávnosti piesní a tancov kultúrneho spolku maďarských pracujúcich v Československu Csemadok S úspechom vystúpili chlapci a dievčatá z ľudového súboru Csemadoku z Horného Žitného ostrova so sídlom v Šamoríne v pásme spevu a tanca Slávnosť vinobrania. Foto: Archív TASR, autor F.Schingler, 20.júna 1960
Tisíce návštevníkov 10. celoštátnych slávností piesní a tancov maďarských pracujúcich v ČSSR sa zišlo v nedeľu 11. júla v prírodnom amfiteátri v Gombaseku neďaleko Rožňavy na tradičnú prehliadku ľudových súborov CSEMADOK-kultúrneho spolku maďarských pracujúcich v ČSSR. Fašiangový tanec v podaní súboru Odborového sväzu stavbárov Vadrózsák/Šípové ruže/ z Budapešti. Foto: Archív TASR, autor, F. Schingler, 12.júla 1965
V prírodnom amfiteátri v Gombaseku, okr, Rožňava sa 6. 7. 96 začali dvojdňové 41. Celoslovenské kultúrne slávnosti Maďarov na Slovensku Gombasek ’96, ktoré sú venované 1100. výročiu príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny. Atraktívny pre účastníkov slávností bol sobotňajší (6.7.96) popoludňajší programový blok Tak bojovali, členovia spoločnosti nositeľov tradícií, Zväzu maďarských kaskadérov a jazdeckej školy Krv Arpáda v ňom priblížili bojové umenie starých Maďarov. Foto: Archív TASR, autor M.Kapusta, 6.júla 1996.
FOTO: Mierovou manifestáciou pracujúcich a mládeže a gálaprogramom pod názvom Vo svetle mieru1 vyvrcholili 29.júna v Gombaseku 31.kultúrne slávnosti maďarských pracujúcich v ČSSR, venované 65.výročiu založenia KSČ a medzinárodnému roku mieru. Predpoludním v programe Deti deťom vystúpil súbor Pitypang z Galanty. Foto: Archív TASR, autor S.Písecký, 10.júla 1986.
FOTO: Gombasek 89. Medzi zahraničnými folklórnymi súbormi bol aj súbor Pektorzín z PĽR. Foto: Archív TASR, autor S. Písecký, 25.júna 1989.
FOTO: V sobotu 29. a v nedeľu 30. júna boli v Gombaseku neďaleko Rožňavy tradičné slávnosti piesní a tancov. Vyše 15.000 návštevníkom sa predstavili v prvý deň popredné súbory z Budapešti. Foto: Archív TASR, autor G. Bodnár, 30.júna 1968.
Pripravi: MG od
Zdroj: vtedy.sk
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.