V novembri 2019 uplynie 30 rokov od pohnutých udalostí, ktoré verejnosť pozná ako „nežnú“ revolúciu, ktorá v roku 1989 nenásilne zmenila politický režim v bývalom Československu. Nemenej známe je aj označenie ako „revolučná jeseň 1989“. Za všetkým sa však jednoznačne ukrývali snahy pohnúť zaostalou kostrou socializmu a dosiahnuť zmenu, ktorá by priniesla také spoločenské hodnoty, ktoré počas 40-tich rokov charakter vtedajšieho režimu nepripúšťal, a to slobodu a demokraciu.
Demonštrácie, ktoré zahájili študenti v Prahe 16. novembra 1989 a následne 17. novembra v Bratislave, priniesli očakávaný výsledok, a to pád komunistického režimu. Napriek tomu, že voči študentom zasahovali bezpečnostné jednotky, revolúcia dostala pomenovanie ako „nežná“ či „zamatová“, pretože zmeny, ktoré priniesla, obsahovali prvky dohody a reformy. Od roku 2001 je na Slovensku 17. november štátnym sviatkom – Dňom boja za slobodu a demokraciu.
Uvedené novembrové udalosti zákonite ovplyvnili dianie aj v ďalších mestách vtedajšej republiky, Rimavskú Sobotu nevynímajúc.
Atmosféru novembrových i decembrových dní v našom meste určite priblížia vybrané fotografie, ktoré návštevníka vrátia do tejto doby. Najidentickejšou udalosťou bol generálny štrajk, ktorý sa uskutočnil 27. novembra (desať dní po vypuknutí demonštrácií v hlavných mestách republiky). Do štrajku sa zapojilo okrem iných organizácií aj Gemerské múzeum. Hlavná tribúna, z ktorej zazneli revolučné príhovory, bola umiestnená v priestore dnešného parkoviska pred Billou, každý ale vtedy vedel, že je to „pri tabakovej továrni“. Z tejto tribúny sa prítomným prihovoril Marian Lacko a prečítal demokratické požiadavky Občianskeho fóra, ktoré vzniklo 19. novembra. Išlo hlavne o zrušenie ústavného článku o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti, čo de facto znamenalo pád komunistického režimu.
Vystavené fotografie zachytávajú uvedené momenty, ľudí, transparenty a vyhlásenia, a tým približujú reakciu nášho mesta na celoplošné politické dianie v Československu na jeseň 1989. Autorkou vystavených fotografií je fotografka múzea Júlia Ferleťáková.
PhDr. Elena Lindisová
Realizované s finančnou podporou BBSK
































Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa