V novembri 2019 uplynie 30 rokov od pohnutých udalostí, ktoré verejnosť pozná ako „nežnú“ revolúciu, ktorá v roku 1989 nenásilne zmenila politický režim v bývalom Československu. Nemenej známe je aj označenie ako „revolučná jeseň 1989“. Za všetkým sa však jednoznačne ukrývali snahy zmeniť skostnatený spoločenský režim a priniesť také spoločenské hodnoty, ktoré počas 40-tich rokov charakter vtedajšieho režimu nepripúšťal, a to slobodu a demokraciu.
Pád komunistického režimu je spájaný hlavne s masovými demonštráciami, ktoré zahájili študenti vysokých škôl 16. novembra 1989 v Bratislave, ale predovšetkým 17. novembra 1989 v Prahe. Napriek tomu, že voči študentom zasahovali bezpečnostné jednotky, revolúcia dostala pomenovanie ako „nežná“ či „zamatová“, pretože zmeny ktoré priniesla obsahovali prvky dohody a reformy. Od roku 2001 je na Slovensku 17. november štátnym sviatkom – Dňom boja za slobodu a demokraciu.
Novembrové udalosti v hlavnom meste vtedajšieho Československa zákonite ovplyvnili dianie aj v ďalších mestách republiky, Rimavskú Sobotu nevynímajúc.
Gemersko-malohontské múzeum si v mesiaci november pripomína 30. výročie tejto revolúcie a pri tejto príležitosti usporiada dňa 20. novembra 2019 o 9.00 hod. podujatie s názvom „Revolučná jeseň 1989 v Rimavskej Sobote – diskusia o novembrových udalostiach“. Svoje spomienky prítomným priblížia priami účastníci novembrových udalostí v Rimavskej Sobote – Jozef Tokár a Marian Lacko. Bude to pohľad na uvedenú tému z dvoch rôznych uhlov, a to z pohľadu človeka, ktorý udalosť dokumentoval a človeka. ktorý sa stal tribúnom revolúcie.
Jozef Tokár pôsobil ako metodik v Okresnom osvetovom stredisku v Rimavskej Sobote. Popritom zhotovoval fotografické a neskôr aj audiovizuálne záznamy zo spoločenského diania v meste Rimavská Sobota. V novembri 1989 zachytil na VHS kameru, pravdepodobne ako jediný, atmosféru a revolučné novembrové udalosti v Rimavskej Sobote. Diskusia bude doplnená autentickým filmom z jeho dielne.
Marian Lacko v tom období pracoval v Dome kultúry v Rimavskej Sobote. Intenzívne sledoval a prežíval novembrové udalosti spolu so svojimi priateľmi a aj napriek zastrašovaniu sa zúčastnil generálneho štrajku, ktorý bol vyhlásený na 27. novembra 1989 o 12:00 hod. Miestom štrajku bol priestor dnešného parkoviska pri supermarkete Billa, pri vtedajšej tabakovej továrni (tento priestor bol dovtedy každoročne využívaný na prvomájové oslavy, tu sa sústreďovali všetci ich účastníci). Marian Lacko bol oslovený, aby celý priebeh štrajku moderoval a hlavne aby prečítal demokratické požiadavky Občianskeho fóra. Túto výzvu prijal, a tým sa stal tribúnom novembrových udalostí v Rimavskej Sobote.
Týmto typom podujatia chceme priblížiť atmosféru novembrových dní v našom meste hlavne mladej generácii. Diskusia ponúka jedinečnú možnosť dozvedieť sa skutočne autentické informácie o historických udalostiach z konca 20. storočia. Napriek tomu, že ide o pomerne mladé historické obdobie, je potrebné o ňom hovoriť, pretože sa vtedy zásadne zmenil nielen politický režim, ale aj každodenný život v spoločnosti. V rámci diskusie bude iste priestor nielen spomínať na jeseň 1989, ale tiež zhodnotiť uplynulých 30 rokov politického i spoločenského života tak v meste Rimavská Sobota, ako aj na Slovensku.
Účasť na podujatí z kapacitných dôvodov prosíme nahlásiť vopred na telefónnom čísle 047/56 32 741 alebo 0949/485 803.
Počas celého mesiaca november bude zároveň atmosféru revolučnej jesene v Rimavskej Sobote pripomínať aj predmet mesiaca, ktorý predstavuje súbor 11-tich dobových fotografií z tohto obdobia. Ich autorkou je fotografka múzea Júlia Ferleťáková. V priestoroch stálej vlastivednej expozície múzea sú vystavené od 2. novembra do 1. decembra 2019.
PhDr. Elena Lindisová
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.