Kelti vytvorili v období 3. – 2. storočia pred Kristom na území južného Gemera pomerne výraznú enklávu. Časť takejto keltskej osady bola preskúmaná aj vo Včelinciach. Počas archeologického výskumu boli odkryté dve zahĺbené chaty a hrnčiarska vertikálna pec s nálezmi keramiky. Pozornosť si zasluhuje objekt č. 5/1982 interpretovaný ako zahĺbená chata, vo výplni ktorej bol získaný bohatý archeologický materiál, ako napr. nálezy keramiky, fragment skleneného náramku, fragment bronzového náramku, bronzová spona, ako aj nálezy sapropelitových náramkov.
Sapropelitové náramky z tejto lokality sme predstavili už v minulosti. V rámci predmetu mesiaca máj budeme venovať pozornosť fragmentu skleneného náramku.
Sklo, resp. jeho deriváty (fajansa) sa začínajú na území Slovenska objavovať už v dobe bronzovej. Samotné sklo a výrobky z neho sa v Európe dlho považovali za luxusný tovar.
S najstarším sklárskym odvetvím, výrobou fajansy, sa stretávame už v 5. tisícročí na území Mezopotámie a Egypta. Predpokladá sa, že vynájdenie znalosti výroby skla úzko súvisela s metalurgiou farebných kovov, predovšetkým medi a bronzu. Postupne sa znalosť technológie produkcie skla rozširuje aj do ďalších oblastí, ako Anatólia, Kaukaz, Cyprus, Kréta a pod. V dobe halštatskej (staršia doba železná, 8. - 5. storočie pred Kr.) je už známa produkcia skla v severnom Taliansku, v alpskej oblasti, v Pričiernomorí, ako aj v západnej a strednej Európe.
V dobe laténskej (v mladšej dobe železnej, 400 – 0 pred Kr.) je už produkcia skla pomerne bežná, pričom existuje niekoľko nadregionálnych produkčných centier. Jedno z takýchto centier sklárskej produkcie sa predpokladá aj na území juhozápadného Slovenska.
Typickým výrobkom keltských sklárov boli sklenené koráliky a sklenený kruhový šperk – náramky, náramenice a prstene. Techniku výroby takéhoto kruhového šperku vynašli pravdepodobne Kelti. Sklovitú masu roztáčali a posúvali na kovovej alebo keramickej tyči tak, aby vznikli náramky a kruhy bez šva.
Fragment skleného náramku zo Včeliniec je zhotovený zo skla kobaltovomodrej farby, ktorá je príznačnou farbou pre keltské sklenené náramky. Náramok je na priereze v tvare písmena „D“. Zdobený je inkrustovanými osmičkovitými slučkami bielej farby. Fragment náramku môžeme zaradiť do skupiny náramkov 3b, ktoré patria do stupňa relatívnej chronológie LT C1, ktorý približne zodpovedá obdobiu medzi rokmi 225 – 150/120 pred Kr. Takéto typy náramkov boli súčasťou keltského ženského kroja. Na základe hrobových nálezov bolo preukázané, že sklenené náramky a náramenice boli v keltskom svete preferované na ľavej hornej končatine.
PhDr. Alexander Botoš
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM- 
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM- 
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM- 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM- 
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a