Kelti vytvorili v období 3. – 2. storočia pred Kristom na území južného Gemera pomerne výraznú enklávu. Časť takejto keltskej osady bola preskúmaná aj vo Včelinciach. Počas archeologického výskumu boli odkryté dve zahĺbené chaty a hrnčiarska vertikálna pec s nálezmi keramiky. Pozornosť si zasluhuje objekt č. 5/1982 interpretovaný ako zahĺbená chata, vo výplni ktorej bol získaný bohatý archeologický materiál, ako napr. nálezy keramiky, fragment skleneného náramku, fragment bronzového náramku, bronzová spona, ako aj nálezy sapropelitových náramkov.
Sapropelitové náramky z tejto lokality sme predstavili už v minulosti. V rámci predmetu mesiaca máj budeme venovať pozornosť fragmentu skleneného náramku.
Sklo, resp. jeho deriváty (fajansa) sa začínajú na území Slovenska objavovať už v dobe bronzovej. Samotné sklo a výrobky z neho sa v Európe dlho považovali za luxusný tovar.
S najstarším sklárskym odvetvím, výrobou fajansy, sa stretávame už v 5. tisícročí na území Mezopotámie a Egypta. Predpokladá sa, že vynájdenie znalosti výroby skla úzko súvisela s metalurgiou farebných kovov, predovšetkým medi a bronzu. Postupne sa znalosť technológie produkcie skla rozširuje aj do ďalších oblastí, ako Anatólia, Kaukaz, Cyprus, Kréta a pod. V dobe halštatskej (staršia doba železná, 8. - 5. storočie pred Kr.) je už známa produkcia skla v severnom Taliansku, v alpskej oblasti, v Pričiernomorí, ako aj v západnej a strednej Európe.
V dobe laténskej (v mladšej dobe železnej, 400 – 0 pred Kr.) je už produkcia skla pomerne bežná, pričom existuje niekoľko nadregionálnych produkčných centier. Jedno z takýchto centier sklárskej produkcie sa predpokladá aj na území juhozápadného Slovenska.
Typickým výrobkom keltských sklárov boli sklenené koráliky a sklenený kruhový šperk – náramky, náramenice a prstene. Techniku výroby takéhoto kruhového šperku vynašli pravdepodobne Kelti. Sklovitú masu roztáčali a posúvali na kovovej alebo keramickej tyči tak, aby vznikli náramky a kruhy bez šva.
Fragment skleného náramku zo Včeliniec je zhotovený zo skla kobaltovomodrej farby, ktorá je príznačnou farbou pre keltské sklenené náramky. Náramok je na priereze v tvare písmena „D“. Zdobený je inkrustovanými osmičkovitými slučkami bielej farby. Fragment náramku môžeme zaradiť do skupiny náramkov 3b, ktoré patria do stupňa relatívnej chronológie LT C1, ktorý približne zodpovedá obdobiu medzi rokmi 225 – 150/120 pred Kr. Takéto typy náramkov boli súčasťou keltského ženského kroja. Na základe hrobových nálezov bolo preukázané, že sklenené náramky a náramenice boli v keltskom svete preferované na ľavej hornej končatine.
PhDr. Alexander Botoš
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.