Portrét cisára Františka Jozefa sa do zbierkového fondu múzea dostal niekedy v období po vzniku Československej republiky (1918) už s rozsiahlymi poškodeniami, ktoré boli výsledkom pravdepodobne vedomej a cielenej deštrukcie. O tomto období v existencii múzejného spolku (múzea) nevieme mnoho, ale zásluhu na jeho presunutí do zbierok mal pravdepodobne Emil Hanes, ktorý bol po roku 1918 v Rimavskej Sobote župným radcom (pri županoch Dr. Samuelovi Daxnerovi a Dr. Jankovi Jesenskom), a po zrušení Gemer-malohontskej župy v roku 1922 bol až do roku 1938 v Rimavskej Sobote okresným náčelníkom. Súčasne však bol celé medzivojnové obdobie predsedom Gemer-Malohontskej muzeálnej spoločnosti, pričom v rokoch 1925 a 1926 sa výrazne pričinil o jej znovuoživenie.
Možno vysloviť domnienku, že poškodenie obrazu bolo spôsobené šabľou alebo bajonetom. Nevieme presne aké boli okolnosti, pri ktorých k nemu došlo, ani čas, kedy sa tak stalo. Obdobie konca prvej svetovej vojny, zániku monarchie a vzniku Československa bolo hektické. Koncentrovalo sa tu až príliš mnoho hnevu a vášní. Možno to boli revolučne naladení vracajúci sa vojaci z frontov prvej svetovej vojny alebo zo zajatia. Možno išlo o československých legionárov, ktorí obsadili Rimavskú Sobotu a takto demonštrovali svoj vzťah k monarchii a jej dlhoročnému symbolu, ktorým František Jozef bol. Možností je mnoho a toto poškodenie nie je v danej dobe niečím nezvyčajným. Známy je prípad slávneho jazdeckého mileniálneho súsošia Márie Terézie od Jána Fadrusza, ktoré prežilo najhektickejšie obdobie rokov 1918, 1919, aj rok 1920, no neprežilo opätovný pokus posledného rakúskeho cisára a uhorského kráľa Karola Habsburského z jesene 1921 o nástup na trón v Maďarsku. Československo v reakcii naň mobilizovalo a československí legionári svoj odpor k vojne prejavili zničením súsošia z kararského mramoru.
Obraz samotný, ale aj forma a kontext jeho poškodenia sú zaujímavým svedectvom o dobe a priestore a sú východiskom pre ďalší výskum. Zámerom reštaurovania, ktoré aj v prípade portrétu Františka Jozefa I. z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, bolo reštaurátorským zásahom zabrániť ďalšej degradácii diela, pričom snahou bolo zachovať jeho historickú hodnotu, ktorá spočíva, paradoxne, práve v poškodení diela. Dielo je zaujímavým svedectvom doby a príkladom „obrazoborectva“, ktoré ale má vždy svoje historické súvislosti, príčiny a pozadie. V tomto prípade išlo o zánik Rakúsko-uhorskej monarchie a vznik nového štátneho útvaru, Československej republiky. Vďaka týmto súvislostiam sa obraz stal napríklad súčasťou medzinárodnej výstavy s názvom Česko-slovenská / Slovensko-česká výstava v roku 2018, pri príležitosti stého výročia vzniku Československa, v rámci ktorej bol obraz prezentovaný v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave a Národním muzeu v Prahe.
Reštaurovanie realizovala Mgr. art. Andrea Ševčíková z Bratislavy. Reštaurovanie olejomaľby panovníka Františka Jozefa I. zo zbierok Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote bolo realizované vďaka tomu, že projekt reštaurovania z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
RNDr. Ján Aláč
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.