Portrét cisára Františka Jozefa sa do zbierkového fondu múzea dostal niekedy v období po vzniku Československej republiky (1918) už s rozsiahlymi poškodeniami, ktoré boli výsledkom pravdepodobne vedomej a cielenej deštrukcie. O tomto období v existencii múzejného spolku (múzea) nevieme mnoho, ale zásluhu na jeho presunutí do zbierok mal pravdepodobne Emil Hanes, ktorý bol po roku 1918 v Rimavskej Sobote župným radcom (pri županoch Dr. Samuelovi Daxnerovi a Dr. Jankovi Jesenskom), a po zrušení Gemer-malohontskej župy v roku 1922 bol až do roku 1938 v Rimavskej Sobote okresným náčelníkom. Súčasne však bol celé medzivojnové obdobie predsedom Gemer-Malohontskej muzeálnej spoločnosti, pričom v rokoch 1925 a 1926 sa výrazne pričinil o jej znovuoživenie.
Možno vysloviť domnienku, že poškodenie obrazu bolo spôsobené šabľou alebo bajonetom. Nevieme presne aké boli okolnosti, pri ktorých k nemu došlo, ani čas, kedy sa tak stalo. Obdobie konca prvej svetovej vojny, zániku monarchie a vzniku Československa bolo hektické. Koncentrovalo sa tu až príliš mnoho hnevu a vášní. Možno to boli revolučne naladení vracajúci sa vojaci z frontov prvej svetovej vojny alebo zo zajatia. Možno išlo o československých legionárov, ktorí obsadili Rimavskú Sobotu a takto demonštrovali svoj vzťah k monarchii a jej dlhoročnému symbolu, ktorým František Jozef bol. Možností je mnoho a toto poškodenie nie je v danej dobe niečím nezvyčajným. Známy je prípad slávneho jazdeckého mileniálneho súsošia Márie Terézie od Jána Fadrusza, ktoré prežilo najhektickejšie obdobie rokov 1918, 1919, aj rok 1920, no neprežilo opätovný pokus posledného rakúskeho cisára a uhorského kráľa Karola Habsburského z jesene 1921 o nástup na trón v Maďarsku. Československo v reakcii naň mobilizovalo a československí legionári svoj odpor k vojne prejavili zničením súsošia z kararského mramoru.
Obraz samotný, ale aj forma a kontext jeho poškodenia sú zaujímavým svedectvom o dobe a priestore a sú východiskom pre ďalší výskum. Zámerom reštaurovania, ktoré aj v prípade portrétu Františka Jozefa I. z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, bolo reštaurátorským zásahom zabrániť ďalšej degradácii diela, pričom snahou bolo zachovať jeho historickú hodnotu, ktorá spočíva, paradoxne, práve v poškodení diela. Dielo je zaujímavým svedectvom doby a príkladom „obrazoborectva“, ktoré ale má vždy svoje historické súvislosti, príčiny a pozadie. V tomto prípade išlo o zánik Rakúsko-uhorskej monarchie a vznik nového štátneho útvaru, Československej republiky. Vďaka týmto súvislostiam sa obraz stal napríklad súčasťou medzinárodnej výstavy s názvom Česko-slovenská / Slovensko-česká výstava v roku 2018, pri príležitosti stého výročia vzniku Československa, v rámci ktorej bol obraz prezentovaný v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave a Národním muzeu v Prahe.
Reštaurovanie realizovala Mgr. art. Andrea Ševčíková z Bratislavy. Reštaurovanie olejomaľby panovníka Františka Jozefa I. zo zbierok Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote bolo realizované vďaka tomu, že projekt reštaurovania z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
RNDr. Ján Aláč
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.