Gemersko-malohontské múzeum bolo založené 3. septembra v roku 1882, keď v budove pôvodne delostreleckých kasárni na Nám. M. Tompu, profesor biológie na Zjednotenom reformovanom gymnáziu a neskorší prvý riaditeľ múzea Ján Fábry (1830 – 1907) zorganizoval Umelecko-archeologickú výstavu Gemerskej župy. Táto výstava sa stala základom neskoršieho Gemerského župného múzea, ktoré sa tak stalo na území Slovenska prvým župným múzeom a celkovo piatym najstarším múzeom. Múzeum sa od svojho založenia až do súčasnosti profiluje ako regionálne múzeum dokumentujúce a zachovávajúce prírodné a kultúrne dedičstvo Gemera-Malohontu a v súčasnosti je v zbierkovom fonde múzea evidovaných viac ako 106 000 kusov zbierkových predmetov.
„Pri príležitosti 140. výročia založenia múzea sme pripravili výstavu s názvom Najnovšie a zreštaurované zbierkové predmety Gemersko-malohontského múzea, na ktorej sú návštevníckej verejnosti predstavené zbierkové predmety nadobudnuté do jednotlivých zbierkových fondov približne v poslednom desaťročí,“ informoval Alexander Botoš, vedúci Vedecko-odborného oddelenia Gemersko-malohontského múzea. Na výstave sú vystavené mnohé zbierkové predmety vôbec po prvýkrát v histórii múzea.

Na výstave sú prezentované aj zbierkové predmety, ktoré boli podrobené reštaurátorským a konzervátorským zásahom. „Prezentované tak budú zbierkové predmety, ktorých fyzický stav bol veľmi nepriaznivý, hrozil im postupný zánik a vďaka fundovaným zásahom reštaurátorov a konzervátorov získali tieto zbierkové predmety „druhý život“ a stali sa perlou jednotlivých zbierkových fondov,“ uviedol A. Botoš.
Súčasťou výstavy je aj Pop-Up výstava, inštalovaná na nádvorí múzea o histórií jubilujúcej inštitúcie a formovaní a profilácii jednotlivých zbierkových fondov.
Výstava Najnovšie a zreštaurované zbierkové predmety Gemersko-malohontského múzea je rozdelená na samostatné celky, podľa jednotlivých zbierkových fondov. V časti prírodné vedy sú vystavené vzácne zafíry z Hajnáčky. Návštevníci môžu vidieť aj vzorky krásne vyvinutých kryštálov kalcitov, dolomitov, magnezitov, ale aj granátov a ďalších minerálov, ako aj dermoplastické preparáty stavovcov – vtákov.
V časti archeológia sú vystavené nálezy novovekej keramiky, objavené počas archeologického výskumu zaniknutej studne na ul. K. Mikszátha v Rimavskej Sobote. Prezentované sú aj nálezy stredovekých komorových kachlíc s vyobrazením sv. Barbory, objavených na zaniknutom hrade Širkovce – Kapla. Pozornosť na výstave si okrem iného zasluhuje aj unikátny nález kamenného svorníka s maľovanou figurálnou výzdobou, objavený počas archeologického výskumu zaniknutého paulínskeho kláštora v Slavci – Gombaseku.
Zo zbierkového fondu história sú vystavené zbierkové predmety reštaurované alebo zakúpené s finančnou podporou Fondu na podporu umenia alebo z účelových prostriedkov Banskobystrického samosprávneho kraja a osobné predmety, viažuce sa k významným osobnostiam regiónu (historické osoby, umelci, rodáci tohto kraja). Návštevníci si môžu prezrieť obraz s optickým klamom s portrétmi Masaryka, Beneša a Štefánika, zakázané knihy Heineho z koncentračného tábora z Terezína, kožené jazdecké sedlo tzv. uhorského typu z 18. storočia, klasicistickú posteľ sochára Istvána Ferenczyho alebo pozlátené neorokokové zrkadlo rodiny Luzsénszky z konca 19. storočia z Oždian.
V etnologickej časti výstavy boli ako najnovšie zbierkové predmety získané výrobky manufaktúry na výrobu kameniny v Rožňave, alebo kolekcia ľudovej hrnčiny, pochádzajúca zo Suchánskej doliny. Na výstave je prezentovaný aj veľký drevený cimbal, ktorý bol reštaurovaný vďaka finančnej podpore Fondu na podporu umenia reštaurátorom Jánom Valovičom zo Serede.
V časti výstavy história umenia dominujú vďaka finančnej podpore Fondu na podporu umenia zreštaurované veľkorozmerné portréty cisárskeho a kráľovského páru – Alžbety (Sisi) Bavorskej od Kornéla Spányika a Františka Jozefa I. od Lajosa Ábrányiho.
Na výstave je venovaný aj priestor pre menej známe odborné činnosti a fondy múzea, ako archív, fotoarchív, ale i dokumentáciu správy zbierok. Súčasťou výstavy je aj súbor historickej potápačskej techniky Petra Ferdinandyho z Revúcej. Múzeum za túto akvizíciu získalo Cenu Pamiatok a múzeí v kategórii Akvizícia za rok 2016.
V časti výstavy venovanej historickému knižničnému fondu zaujme zreštaurovaná zbierka 12 komédií od antického autora Aristofanesa, vydaná v Bazileji v roku 1532.
Na výstave sú prezentované zbierkové predmety, ktoré boli do jednotlivých zbierkových fondov nadobudnuté v poslednom decéniu existencie múzea a sú dokladom akvizičnej činnosti, prostredníctvom ktorej je zachovávané bohaté kultúrne a prírodné dedičstvo Gemera-Malohontu už neuveriteľných 140 rokov.
PhDr. Alexander Botoš

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-