Gemersko-malohontské múzeum bolo založené 3. septembra v roku 1882, keď v budove pôvodne delostreleckých kasárni na Nám. M. Tompu, profesor biológie na Zjednotenom reformovanom gymnáziu a neskorší prvý riaditeľ múzea Ján Fábry (1830 – 1907) zorganizoval Umelecko-archeologickú výstavu Gemerskej župy. Táto výstava sa stala základom neskoršieho Gemerského župného múzea, ktoré sa tak stalo na území Slovenska prvým župným múzeom a celkovo piatym najstarším múzeom. Múzeum sa od svojho založenia až do súčasnosti profiluje ako regionálne múzeum dokumentujúce a zachovávajúce prírodné a kultúrne dedičstvo Gemera-Malohontu a v súčasnosti je v zbierkovom fonde múzea evidovaných viac ako 106 000 kusov zbierkových predmetov.
„Pri príležitosti 140. výročia založenia múzea sme pripravili výstavu s názvom Najnovšie a zreštaurované zbierkové predmety Gemersko-malohontského múzea, na ktorej sú návštevníckej verejnosti predstavené zbierkové predmety nadobudnuté do jednotlivých zbierkových fondov približne v poslednom desaťročí,“ informoval Alexander Botoš, vedúci Vedecko-odborného oddelenia Gemersko-malohontského múzea. Na výstave sú vystavené mnohé zbierkové predmety vôbec po prvýkrát v histórii múzea.
Na výstave sú prezentované aj zbierkové predmety, ktoré boli podrobené reštaurátorským a konzervátorským zásahom. „Prezentované tak budú zbierkové predmety, ktorých fyzický stav bol veľmi nepriaznivý, hrozil im postupný zánik a vďaka fundovaným zásahom reštaurátorov a konzervátorov získali tieto zbierkové predmety „druhý život“ a stali sa perlou jednotlivých zbierkových fondov,“ uviedol A. Botoš.
Súčasťou výstavy je aj Pop-Up výstava, inštalovaná na nádvorí múzea o histórií jubilujúcej inštitúcie a formovaní a profilácii jednotlivých zbierkových fondov.
Výstava Najnovšie a zreštaurované zbierkové predmety Gemersko-malohontského múzea je rozdelená na samostatné celky, podľa jednotlivých zbierkových fondov. V časti prírodné vedy sú vystavené vzácne zafíry z Hajnáčky. Návštevníci môžu vidieť aj vzorky krásne vyvinutých kryštálov kalcitov, dolomitov, magnezitov, ale aj granátov a ďalších minerálov, ako aj dermoplastické preparáty stavovcov – vtákov.
V časti archeológia sú vystavené nálezy novovekej keramiky, objavené počas archeologického výskumu zaniknutej studne na ul. K. Mikszátha v Rimavskej Sobote. Prezentované sú aj nálezy stredovekých komorových kachlíc s vyobrazením sv. Barbory, objavených na zaniknutom hrade Širkovce – Kapla. Pozornosť na výstave si okrem iného zasluhuje aj unikátny nález kamenného svorníka s maľovanou figurálnou výzdobou, objavený počas archeologického výskumu zaniknutého paulínskeho kláštora v Slavci – Gombaseku.
Zo zbierkového fondu história sú vystavené zbierkové predmety reštaurované alebo zakúpené s finančnou podporou Fondu na podporu umenia alebo z účelových prostriedkov Banskobystrického samosprávneho kraja a osobné predmety, viažuce sa k významným osobnostiam regiónu (historické osoby, umelci, rodáci tohto kraja). Návštevníci si môžu prezrieť obraz s optickým klamom s portrétmi Masaryka, Beneša a Štefánika, zakázané knihy Heineho z koncentračného tábora z Terezína, kožené jazdecké sedlo tzv. uhorského typu z 18. storočia, klasicistickú posteľ sochára Istvána Ferenczyho alebo pozlátené neorokokové zrkadlo rodiny Luzsénszky z konca 19. storočia z Oždian.
V etnologickej časti výstavy boli ako najnovšie zbierkové predmety získané výrobky manufaktúry na výrobu kameniny v Rožňave, alebo kolekcia ľudovej hrnčiny, pochádzajúca zo Suchánskej doliny. Na výstave je prezentovaný aj veľký drevený cimbal, ktorý bol reštaurovaný vďaka finančnej podpore Fondu na podporu umenia reštaurátorom Jánom Valovičom zo Serede.
V časti výstavy história umenia dominujú vďaka finančnej podpore Fondu na podporu umenia zreštaurované veľkorozmerné portréty cisárskeho a kráľovského páru – Alžbety (Sisi) Bavorskej od Kornéla Spányika a Františka Jozefa I. od Lajosa Ábrányiho.
Na výstave je venovaný aj priestor pre menej známe odborné činnosti a fondy múzea, ako archív, fotoarchív, ale i dokumentáciu správy zbierok. Súčasťou výstavy je aj súbor historickej potápačskej techniky Petra Ferdinandyho z Revúcej. Múzeum za túto akvizíciu získalo Cenu Pamiatok a múzeí v kategórii Akvizícia za rok 2016.
V časti výstavy venovanej historickému knižničnému fondu zaujme zreštaurovaná zbierka 12 komédií od antického autora Aristofanesa, vydaná v Bazileji v roku 1532.
Na výstave sú prezentované zbierkové predmety, ktoré boli do jednotlivých zbierkových fondov nadobudnuté v poslednom decéniu existencie múzea a sú dokladom akvizičnej činnosti, prostredníctvom ktorej je zachovávané bohaté kultúrne a prírodné dedičstvo Gemera-Malohontu už neuveriteľných 140 rokov.
PhDr. Alexander Botoš
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.