O pozostalosti Miklósa Lakatosa informuje na svojich stránkach miestna historická tlač Rozsnyói Híradó zo dňa 17. augusta 1913 v krátkom príspevku nazvanom Lakatos Miklós hagyatéka a múzeumban (Pozostalosť Miklósa Lakatosa v múzeu). Uvedené predmety v počte 33 kusov sú evidované v prírastkovej knihe Mestského múzea v Rožňave (A Rozsnyó Városi Múzeum leltára), ktorá je vzácnym prameňom poznania dejín rožňavského múzejníctva a jeho zbierkotvornej činnosti.
V zbierkovom fonde Baníckeho múzea v Rožňave bol z týchto vzácností vlastným výskumom zistený jeden predmet – stuha na veniec vo farbách maďarskej trikolóry, na oboch koncoch s pozlátenými strapcami, s textom písaným zlatou farbou v znení: Lakatos Miklósnak országgyűlési képviselő névnapjára Tisztelői 1889. dec. 6. Makray nővérek (Poslancovi parlamentu Miklósovi Lakatosovi z príležitosti menín Ctitelia 6. dec. 1889 Sestry Makray). Stuha je evidovaná v historickom fonde múzea. Fotografia Miklósa Lakatosa z jeho pozostalosti je viditeľná na zábere vitríny (umiestnená je vo vitríne dole v strede) z expozície Mestského múzea z roku 1931, ktorú fotograficky zdokumentoval Kálmán Tichy.
V rožňavskom archíve sa nachádza originál listiny v maďarskom jazyku z roku 1844, ktorou Ferdinand poveruje súdnu tabuľu, aby vydala potvrdenie Miklósovi Lakatosovi zastávať funkciu sudcu.
Uvedené zistenia boli poskytnuté bádateľom a veríme, že prispeli k ďalšiemu spracovaniu a poznaniu životnej dráhy Miklósa Lakatosa.
Bádatelia zároveň v rámci výskumu navštívili mestský cintorín, kde pozornosť venovali náhrobníkom osobností mesta Rožňava, ktoré sa aktívne zúčastnili revolúcie v rokoch 1848/1849. Cintorínom sprevádzal Zoltán Beke.
Miklós Lakatos zomrel 30. mája 1913 v Budapešti. Pochovaný je na cintoríne Fiumei út (Fiumei úti sírkert), ktorý je najvýznamnejším cintorínom v Budapešti a v celom Maďarsku.
 |
 |
 |
||
| Pred Baníckym múzeom v Rožňave | So stuhou | Na stuhe v preklade: Poslancovi parlamentu Miklósovi Lakatosovi z príležitosti menín Ctitelia 6. dec. 1889 Sestry Makray | ||
 |
 |
 |
||
|
Na cintoríne v Budapesti. Zľava historik Mihály Bartos z Budapešti, autorka príspevku a prapravnuk M. Lakatosa novinár Miklós Horváth. |
Miklós Lakatos. Zdroj: Vasárnapi Ujság |
Sylvia Holečková, Banícke múzeum v Rožňave
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.