streda, 07 jún 2023 11:58
Hmotné pamiatky židovskej komunity v Rožňave v zbierkach Baníckeho múzea Doporučený
Napísal(a) S. Holečková
1. Pohľadnica: Üdvözlet Rozsnyóról / Pozdrav z Rožňavy – synagóga.
Vydal Sajó-Vidék, 1911. Zempléni Múzeum Szerencs
Dnes si pripomíname smutné výročie dovŕšenia tragédie Židov na pôde mesta Rožňava 7. júna 1944
Bohatý zbierkový fond rožňavského Baníckeho múzea, ktorého počiatky zbierkotvornej činnosti siahajú do obdobia začiatku 20. storočia, uchováva množstvo zaujímavých a cenných predmetov viažucich sa k dejinám nášho mesta a k histórii gemerského regiónu.
K jedinečným zbierkam v historickom fonde múzea patria hmotné pamiatky židovskej komunity v Rožňave, ktoré dokumentujú jej niekdajšie pôsobenie, život a činnosť. Z nich najvzácnejšie sú práve tie, ktoré sú, žiaľ, už len spomienkou na pôvabnú rožňavskú synagógu.
Synagógu v Rožňave postavil významný rožňavský staviteľ Nándor Szilvássy podľa projektu Nándora Kunfalviho zo Szegedu (Segedín). Základný kameň stavby bol položený 11. júla 1892.
Trinásť metrov vysoká dvojpodlažná budova s ústredným sakrálnym priestorom bola postavená z tehál v historizujúcom štýle s romantickými a maurskými prvkami. Mala obdĺžnikový pôdorys, dĺžku 22 metrov a šírku 12 metrov. Za prítomnosti hlavného župana a starostu mesta bola slávnostne otvorená 29. augusta 1893. Stála na Brzotínskej ulici (dnes Šafárikova ulica), v tzv. Horváthovej záhrade, na mieste dnešného parkoviska pred budovou Všeobecnej úverovej banky. Po 2. svetovej vojne slúžila opustená budova synagógy ako sklad nábytku a pod zámienkou získania pozemku pre autobusovú stanicu bola v roku 1958 zbúraná.
K najcennejším zbierkam múzea patrí tabuľa z ružového mramoru – Kniha Mojžišova s Desiatimi božími prikázaniami vysekanými v hebrejskom jazyku. Reliéfne je členená na dve časti, v hornej časti ukončená reliéfnymi poloblúkmi. Pôvodne bola umiestnená na vrchole stupňovitého štítu priečelia synagógy, v súčasnosti je po reštaurovaní v roku 2022 vystavená v Historickej expozícii – prezentačnom múzejnom depozitári. Jej odborné ošetrenie podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia. 
Kamenná pamätná tabuľa venovaná pamiatke grófky Františky Andrássyovej bola umiestnená v interiéri, vo vstupnej časti synagógy. Okrem krátkeho hebrejského nápisu obsahuje text v maďarskom jazyku: CSIKSZENTKIRÁLY KRASZNAHORKAI ANDRÁSSY FRANCISCA GRÓFNÉ EMLÉKEZETÉRE 1838 – 1902 / Angyali lelked jóságát áldja hálás szívünk És e hely örökké elteli nemes emlékedet (Na pamiatku grófky Františky Andrássyovej z Csikszentkirálya a Krásnej Hôrky 1838 – 1902 / Naše vďačné srdcia žehnajú dobročinnosti tvojej anjelskej duše a toto miesto bude naveky niesť tvoju vznešenú pamiatku). Na počesť dobročinnej Františky dala tabuľu vyhotoviť v roku 1905 židovská náboženská obec v Rožňave.
Pečatidlo rožňavskej židovskej obce z roku 1872 bolo v roku 1912 darované do zbierkového fondu Mestského múzea v Rožňave. V jeho pečatnom poli je v kruhopise nápis v nemeckom jazyku: ROSENAUER IZ. GEMEINDE, v strede dva rovnostranné trojuholníky v tvare šesťcípej hviezdy.
Sederová misa bola vyrobená v 50. – 60. rokoch 19. storočia v kameninovej manufaktúre v Rožňave, pravdepodobne pre významného člena židovskej komunity, resp. židovskej náboženskej obce. Okrúhla misa s vyvýšeným okrajom, s priemerom 33 cm, je zdobená čiernym maľovaným textom v hebrejskom jazyku, s ústredným nápisom v znení: Le Shana Habad BejeRushalaim Shulchan Aruch (budúci rok v Jeruzaleme prestretý stôl). Medzi dvomi štylizovanými zelenými kytičkami sú viditeľné hnedé iniciály PA. Okraj misy je po obvode zdobený jednoduchým hnedým maľovaným motívom. Na dne je značená slepou značkou ROZSNYON 1. Sederová misa sa viaže k židovskému sviatku Pesach, ktorého najdôležitejšou udalosťou je spoločná slávnostná – sederová večera, kedy na prestretom stole dominuje sederová misa so symbolickými pokrmami, vrátane macesu.
Pôsobenie židovskej komunity dokumentuje aj ripsová stuha na veniec vo farbách maďarskej trikolóry zdobená na oboch koncoch pozlátenými strapcami, s textom v bielom pruhu písaným zlatou farbou: halhatatlan harcosának A Rozsnyói Izraelita Hitközség. (Nesmrteľnému bojovníkovi židovská náboženská obec v Rožňave). Vyhotovená bola pravdepodobne pri príležitosti postavenia sochy Lajosa Kossutha v Rožňave v roku 1907. 
K zaujímavým predmetom patria aj modlitebné knihy v hebrejskom jazyku z konca 19. a 1. polovice 20. storočia, používané židovskou komunitou pri modlitbách a sklenené pivové fľaše s menom rožňavského veľkoobchodníka s pivom Eugena (Jenő) Rosenblütha z 30. rokov 20. storočia.
Žiaľ, predmetov, ktoré sú dnes jedinečnými pamiatkami dokumentujúcimi činnosť židovskej komunity v Rožňave nie je veľa, sú však o to vzácnejšie. Sú cennou a nenahraditeľnou spomienkou.Hmotné pamiatky židovskej komunity v Rožňave v historickom fonde Baníckeho múzea boli prezentované aj v rámci cyklu prednášok, ktoré pravidelne organizuje Rožňavský besedný spolok.
Sylvia Holečková, Banícke múzeum v Rožňave
Zdroj:
Banícke múzeum v Rožňave, fond História I
Zempléni Múzeum Szerencs
1. Pohľadnica: Üdvözlet Rozsnyóról / Pozdrav z Rožňavy – synagóga. Vydal Sajó-Vidék, 1911. Zempléni Múzeum Szerencs
2. Kniha Mojžišova – Desať božích prikázaní, 1893
3. Tabuľa pamätná, venovaná pamiatke grófky Františky Andrássyovej, 1905
4. Pečatidlo židovskej obce v Rožňave, 1872
5. Misa sederová, výrobok rožňavskej kameninovej manufaktúry, 50. – 60. roky 19. storočia
6. Stuha na veniec s textom
7. Knihy modlitebné židovské, koniec 19. storočia – 1. polovica 20. storočia
8. Fľaše sklenené pivové s menom Eugena Rosenblütha, rožňavského veľkoobchodníka s pivom, 30. roky 20. storočia
Zverejnené v
Múzeá
Galéria obrázkov
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
View the embedded image gallery online at:
https://majgemer.sk/gemer/kultura/220/muzea/12276/hmotne-pamiatky-zidovskej-komunity-v-roznave#sigProGalleriafb5df96df6
https://majgemer.sk/gemer/kultura/220/muzea/12276/hmotne-pamiatky-zidovskej-komunity-v-roznave#sigProGalleriafb5df96df6
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.