23. mája 2026 o 17:00 hodine sa v priestoroch múzea uskutoční vernisáž výstavy „Gotická cesta – Európske dedičstvo.“ Výstava sa zameriava na prezentáciu 12 stredovekých sakrálnych kostolov na Gotickej ceste, ktoré v roku 2022 získali prestížny titul Európske dedičstvo (European Heritage Label). Záštitu nad výstavou prevzal predseda Banskobystrického samosprávneho kraja Ondrej Lunter. Výstava vznikla v spolupráci so združením Gotická cesta, ktoré od roku 2007 pracuje v prospech pamiatok na Gotickej ceste.
Práve táto tematika inšpirovala aj program podujatia Noc múzeí, ktorý sa ponesie v duchu stredoveku. Návštevníci sa tak symbolicky vydajú na cestu časom – čaká ich atmosféra dávnych čias, tematický program, sprievodné aktivity i tvorivé dielne, ktoré priblížia život, umenie a každodennosť stredovekého sveta.
V podaní Stredovekého spolku Rytieri Vir Fortis sme si pre malých i veľkých pripravili predstavenie s názvom „Žán, dnes budeš líška“. Tešiť sa môžete na šermiarsko-divadelnú rozprávku o nenažraných služobníkoch hradnej panej, ktorí sa snažia vykrútiť z problémov, ktoré si sami spôsobili.
Milovníkov tanca potešia stredoveké tance, ktoré prezentuje združenie Vir Fortis netradičnou formou prostredníctvom scénok. Stredoveký tanec nie je len pohybom do rytmu, ale aj fascinujúcim pohľadom do spoločenského života našich predkov. V tomto období sa tanec vyvíjal v dvoch paralelných líniách – ako nespútaná ľudová zábava na jarmokoch a dedinských slávnostiach a ako vysoko štylizovaná dvorská etiketa na hradoch a šľachtických sídlach. A keďže je charakteristickým znakom stredovekých tancov ich kolektívny charakter, chýbať nebude ani zábavná výučba tanca pre divákov.
Podobne významným hosťom a účinkujúcim na tohtoročnom podujatí Noc múzeí bude vokálny súbor Gregoriana z Košíc, ktorý pravidelne účinkuje pri latinských bohoslužbách v Dóme sv. Alžbety v Košiciach.
Programový koncept svojho vystúpenia postavil vokálny súbor Gregoriana na troch pilieroch: východiskom je gregoriánsky chorál ako základná báza sakrálneho spevu, z ktorej organicky vyrastajú ďalšie vrstvy – diela vokálnej polyfónie objavené v slovenských archívoch a múzeách, siahajúce až pred rok 1700. Túto historickú líniu konfrontujú s tvorbou žijúcich skladateľov z rôznych krajín, čím vytvárajú priestor, v ktorom sa stretáva stáročná tradícia s aktuálnym hudobným myslením. Cieľom je predstaviť duchovnú hudbu ako živý organizmus, ktorý si napriek premenám času uchováva svoju hĺbku a kontinuitu.
Po zotmení uvidíme v podaní Stredovekého spolku Rytieri Vir Fortis ohňovú šou, kde sa unikátne spája cirkusové umenie, moderný tanec a akrobacia, a hlavnú úlohu zohráva živel ohňa. Toto komplexné scénické predstavenie v kombinácii s gradujúcou hudbou vytvárajú pre diváka nezabudnuteľný vizuálny zážitok. Podujatie Noc múzeí a Galérií uzavrieme už tradične baterkovou prehliadkou výstavy Gotická cesta – Európske dedičstvo.
Okrem toho sme si pre návštevníkov pripravili pestrý sprievodný program. Na nádvorí múzea sa môžu tešiť na stredoveký remeselný jarmok, repliku stredovekého stanu, výstavu stredovekých štítov a vlajok, tvorivé dielne, ako napr. kaligrafiu a pečatenie, či výstavu zbraní a zbrojí s obliekaním divákov do zbroje, ale aj rytiersku dráhu pre deti.
Organizátori a zamestnanci všetkých srdečne pozývajú do priestorov Gemersko-malohontského múzea 23.mája 2026 o 16:00 hodine!
Mgr. Szilvia Tóth,
PR manažérka
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.