vydaný aj dvojjazyčný slovensko-maďarský katalóg. Makovits sa na nej predstavil s viac ako štyridsiatimi dielami, medzi ktorými boli olejomaľby, pastely, akvarely, kresby a medirytiny.
Eugen Makovits bol predovšetkým krajinárom, ale v jeho diele nachádzame aj niekoľko portrétov, najmä osobností rodnej Rimavskej Soboty. Štýlovo vychádzal z tradícií realizmu a impresionizmu. Okrajovo sa venoval aj sochárskej tvorbe. Realizoval sa jeho návrh na pamätník padlým v 1. svetovej vojne na Hlavnom námestí v Rimavskej Sobote, ktorý odhalili v roku 1942. Je aj autorom plastiky pamätníka básnika Mihálya Tompu v Chanave. Ku koncu svojho života sa venoval tvorbe reklamných filmov, scénografii a tvorbe kostýmov. Pracoval aj pre Filmové štúdio v Budapešti. Zomrel v roku 1967.
Hoci olejomaľba s názvom Bakchanálie nepatrí svojimi výtvarno-estetickými kvalitami medzi najlepšie Makovitsove diela, predsa je ojedinelá a zaujímavá. Na zadnej strane obrazu sa nachádza nalepený papierový štítok, ktorý nás informuje o tom, že maľba bola objednaná istým advokátom z Rimavskej Soboty. Pre svoj nedostatočný erotický účinok bolo však dielo zo strany objednávateľa odmietnuté. Pod udaným názvom si totiž predstavoval niečo viac-menej pornografického charakteru. Autorom týchto slov je Dr. Midlík, ktorý bol pôvodným vlastníkom diela. Obraz bol vystavený aj na spomínanej výstave v roku 1966.
Tlačovú správu pripravila:
Mgr. Angelika Matušková,
historička umenia GMM

































PREDMETOM MESIACA AUGUST v Rimavsko-sobotskom múzeu je olejomaľba na plátne Bakchanálie z rokovov 1928 – 1933, ktorej autorom je Eugen Makovits. Maliar Eugen Makovits sa narodil v roku 1896 v Rimavskej Sobote. Po gymnaziálnych štúdiách v Rimavskej Sobote, kde ho učil kreslenie miestny výtvarník Ferdinand Schwalm, pokračoval v štúdiu na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, u profesorov Oszáka Glatza a Imré Révésza. Tu sa zoznámil s maliarmi Edmundom Gwerkom a Mikulášom Galandom, významnými predstaviteľmi slovenskej moderny, s ktorými nadviazal priateľské styky. Absolvoval aj niekoľko študijných ciest do Talianska a Švajčiarska. Po ukončení štúdia sa vrátil späť do Rimavskej Soboty, kde sa venoval vlastnej tvorbe. Tu žil do roku 1945, kedy sa presťahoval do Budapešti.Počas života vystavoval samostatne, ale aj na početných kolektívnych výstavách spolu so svojimi vrstovníkmi (Gwerk, Angyal, Gyurkovics, Tichý a ďalší). Za zmienku stojí výstava pod názvom Z tvorby gemerských maliarov I. polovice XX. storočia, ktorá sa konala v roku 1966 v Rimavskej Sobote. Výstava pozostávala z diel desiatich regionálnych autorov a bol k nej
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a