Do dediny Rožňavské Bystré odkiaľ pochádzam sa voľakedy boli priženili niekoľkí mládenci z Henckoviec. Naše dediny síce rozdeľovalo pohorie Slovenského rudohoria, ale ako sa hovorí: láska aj hory prenáša, preniesla tak i spomínaných henckovských mládencov. Martin, Jozef i dvaja Ondrejovia si tu založili rodiny a odvtedy sa stali rovnocennými občanmi obce, v ktorej našli svoje osudové lásky. Dvaja z nich s priezviskom Dovec. So synom jedného z nich som bol dobrý kamarát a na niektoré "naše akcie" z mladosti si ešte aj dnes veľmi živo spomínam. Veľa rokov sa však nedožil... Prečo o tom všetkom píšem? rodenej Antalovej. Spomínam to iba okrajovo, keďže sa teraz viac hovorí o Mišovi Dovcovi. Ale v histórii sa o ňom hovorí raz ako Dovec, raz ako Dovčík a raz aj
ako Vdovčík, alebo Vdovec. Ale viac sa o ňom a jeho živote dozvedia tí, ktorí sa rozhodnú pozrieť si lebku zbojníka, ktorý nie ani ako 30 ročný skončil po vynesení rozsudku v Plešivci na Pališovom poli pri svojom rodisku, kde odvisel na výstrahu ostatným podobným zbojníkom nielen na Gemeri. Teraz majú totiž možnosť si od 10. - 12. apríla pozrieť si cenné pozostalosti po našom známom zbojníkovi, ktorý dostal prívlastok "Gemerský Jánošík". Neviem, či Henckovčania boli na svojho rodáka hrdí, ale pravdou je to, že lebku nebojácneho Miška si umiestnili do svojho kaštieľa jeho majitelia Andrášiovci, ktorým patrili okolité lesy a iné majetky nielen na Gemeri. Museli sa ho grófi veľmi báť, keď ho chceli i po smrti držať vo svojom kašteli. Zrejme sa držali hesla: Lepšie zbojníkovu lebku mať, ako živého zbojníka si chovať. Tak sa so svojím klobúkom a budzogáňom dostal Mišo Dovec do kaštieľa natrvalo a dnes je z toho významný múzejný artikel, na ktorého sa môžu prísť pozrieť návštevníci tohto známeho kultúrneho objektu na Gemeri nielen od 10. do 12. apríla, ale vlastne hocikedy. Termín, ktorý určili po tieto dni organizátori však je ako čerešnička na torte, lebo sprievodcovia povedia veľa zaujímavého s čím je meno nášho gemerského Jánošíka spojené.
|
Známa novinárka z východného Slovenska pani Eva Bombová o ňom pred pár rokmi napísala: "Tu sa narodil. A aj zomrel. Lebo Pališovo pole pod Maciblom pri gemerskej obci Henckovce, stalo sa verdiktom štatariálneho súdu pre Gemerskú a Hontiansku župu so sídlom v Plešivci koncom decembra roku 1832 miestom popravy ani nie tridsaťročného Michala Vdovca/Dovčíka. Z tohto tretieho z piatich detí Michala Vdovca a Márie, rodenej Antalovej, ktorého podľa údajov cirkevnej matriky v Nižnej Slanej pokrstili 28. februára 1803, vyrástol jeden z našich najlegendárnejších zbojníkov - gemerský Jánošík. Dovčíka obesili a telo popraveného nechali na šibenici pre výstrahu, až kým neostala iba kostra. Lebo v mrchavých časoch, keď ľudí popri cholere decimovala veľká bieda, mohol jeho lupičský príklad inšpirovať. Dovčíkova lebka vedno s klobúkom a bakuľou je exponátom andrášiovského múzea v Betliari. Jarmočné lúpežeIsté je, že Michal Dovčík lúpil. Chladnokrvne ozbíjal osamelých pocestných i smelých bačov a valachov zo salašníckych kolíb. Trúfol si aj na mestá - Gemer, Spiš i stredné Slovensko často zaznamenali jeho nebezpečný výskyt. Častý bol hlavne v čase jarmokov, keď gemerský zbojník cieľavedome číhal na trhovcov, ale aj na ich klientelu a tovar. Párkrát sa vrchnosti podarilo zlodejského recidivistu v žalároch v Plešivci či Rimavskej Sobote dostať za mreže - jeho úteky však boli časté. Ušiel aj ozbrojencom – raz ho náhodou našli vojaci tvrdo spať na lúke a poľahky kmína zajali a poviazali. Mišo im v smutných rečiach o svojej chorobe a blízkom konci nabásnil tak úspešne, že chlapi ”neboráka nad hrobom” súcitne zbavili pút. Milosrdnej eskorte však, samozrejme, okamžite |
ušiel. Niekde v hlbinách podzemia gemerských hôr je vraj stále ukrytý Mišov preplnený trezor. Kam svoje ulúpené poklady odvláčil naozaj, to dodnes nikto nevie – podľa slovenskej tradície však aj Mišo patril k obdivovaným zbojníkom – hrdinom, ktorí sa o svoju korisť vedeli podeliť v zmysle známeho - bohatým bral a chudobným dal. Žičlivý lotor V pamäti Gemerčanov prebýva totiž množstvo historiek o Dovčíkovi ako žičlivom lotrovi. Prepadol napríklad učiteľa z Jelšavy, ktorý cez hory chodieval do mestečka Štítnik hrať karty. Cieľ už bol na dohľad, keď sa spomedzi stromov vynoril Mišo s bakuľou so svojím slávnym sloganom - Bohu dušu a mne peniaze. Pedagóg, ktorý kontroloval svoje sklony k hazardným hrám tým, že na karban nosieval iba dve zlatky, aby všetko neprehral, však nahlas ľútostivo banoval, že ak mu Mišo všetko vezme, prekonal dlhú cestu nadarmo. Dovčík mu jednu zlatku veľkodušne ponechal. Inokedy však vzal svojej obeti všetko - ako Gemerčanovi, ktorý chcel za krvopotne našetrené peniažky kúpiť na jarmoku hoviadko. Z väčšiny príhod však vyplýva, že pre chudobných mal inak veľké pochopenie a lup od solventnejších im neraz láskavo nadelil. Osobitne rád sponzoroval budúce nevesty. Mnohým dievkam štedro zvýšil biedne financie vena a ony sa mu odmenili i modlitbami, aby takto pomáhal ľuďom čo najdlhšie. A predsa to bola žienka z Kobeliarova, u ktorej ho konečne dolapili. V tejto dedine mal Mišo frajerku Sabínku, podľa iných prameňov Zuzku – mladú vdovu, u ktorej zimoval. Mal tu v komore i dobre zamaskovanú hlbokú jamu, ktorá mu dlho spoľahlivo slúžila za úkryt i zbrojnicu. Až do chvíle, kým ho neodhalila jedna zo zvedavých susied jeho frajerky - zbadala totiž na stole Dovčíkov neuprataný zbojnícky opasok a bežala s novinou ďalej. Chýr o zbojníkovej prítomnosti sa razom dostal ku kobeliarovskému richtárovi, a ten sa mu postaral o cestu za mreže. V Plešivci už zabezpečili, aby procesu neušiel a skončil na šibenici. Ľudia nielen z hladovej doliny Slanej vravia: dnes, keď nebohatým kdekto ukrajuje z krajca, by sme Dovčíkovu donorskú prítomnosť privítali. I s jeho masívnou bakuľou, veď vďačne poradíme, koho vydrúzgať. Vzápätí dodajú - v porovnaní s dnešnými veľkozbojníkmi bol obesený Mišo a jeho “trochárske zlodejiny” iba drobnou lokálnou kriminalitou."
|
Pripravil: Ondrej Doboš
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).