rodenej Antalovej. Spomínam to iba okrajovo, keďže sa teraz viac hovorí o Mišovi Dovcovi. Ale v histórii sa o ňom hovorí raz ako Dovec, raz ako Dovčík a raz aj
ako Vdovčík, alebo Vdovec. Ale viac sa o ňom a jeho živote dozvedia tí, ktorí sa rozhodnú pozrieť si lebku zbojníka, ktorý nie ani ako 30 ročný skončil po vynesení rozsudku v Plešivci na Pališovom poli pri svojom rodisku, kde odvisel na výstrahu ostatným podobným zbojníkom nielen na Gemeri. Teraz majú totiž možnosť si od 10. - 12. apríla pozrieť si cenné pozostalosti po našom známom zbojníkovi, ktorý dostal prívlastok "Gemerský Jánošík". Neviem, či Henckovčania boli na svojho rodáka hrdí, ale pravdou je to, že lebku nebojácneho Miška si umiestnili do svojho kaštieľa jeho majitelia Andrášiovci, ktorým patrili okolité lesy a iné majetky nielen na Gemeri. Museli sa ho grófi veľmi báť, keď ho chceli i po smrti držať vo svojom kašteli. Zrejme sa držali hesla: Lepšie zbojníkovu lebku mať, ako živého zbojníka si chovať. Tak sa so svojím klobúkom a budzogáňom dostal Mišo Dovec do kaštieľa natrvalo a dnes je z toho významný múzejný artikel, na ktorého sa môžu prísť pozrieť návštevníci tohto známeho kultúrneho objektu na Gemeri nielen od 10. do 12. apríla, ale vlastne hocikedy. Termín, ktorý určili po tieto dni organizátori však je ako čerešnička na torte, lebo sprievodcovia povedia veľa zaujímavého s čím je meno nášho gemerského Jánošíka spojené.
|
Známa novinárka z východného Slovenska pani Eva Bombová o ňom pred pár rokmi napísala: "Tu sa narodil. A aj zomrel. Lebo Pališovo pole pod Maciblom pri gemerskej obci Henckovce, stalo sa verdiktom štatariálneho súdu pre Gemerskú a Hontiansku župu so sídlom v Plešivci koncom decembra roku 1832 miestom popravy ani nie tridsaťročného Michala Vdovca/Dovčíka. Z tohto tretieho z piatich detí Michala Vdovca a Márie, rodenej Antalovej, ktorého podľa údajov cirkevnej matriky v Nižnej Slanej pokrstili 28. februára 1803, vyrástol jeden z našich najlegendárnejších zbojníkov - gemerský Jánošík. Dovčíka obesili a telo popraveného nechali na šibenici pre výstrahu, až kým neostala iba kostra. Lebo v mrchavých časoch, keď ľudí popri cholere decimovala veľká bieda, mohol jeho lupičský príklad inšpirovať. Dovčíkova lebka vedno s klobúkom a bakuľou je exponátom andrášiovského múzea v Betliari. Jarmočné lúpežeIsté je, že Michal Dovčík lúpil. Chladnokrvne ozbíjal osamelých pocestných i smelých bačov a valachov zo salašníckych kolíb. Trúfol si aj na mestá - Gemer, Spiš i stredné Slovensko často zaznamenali jeho nebezpečný výskyt. Častý bol hlavne v čase jarmokov, keď gemerský zbojník cieľavedome číhal na trhovcov, ale aj na ich klientelu a tovar. Párkrát sa vrchnosti podarilo zlodejského recidivistu v žalároch v Plešivci či Rimavskej Sobote dostať za mreže - jeho úteky však boli časté. Ušiel aj ozbrojencom – raz ho náhodou našli vojaci tvrdo spať na lúke a poľahky kmína zajali a poviazali. Mišo im v smutných rečiach o svojej chorobe a blízkom konci nabásnil tak úspešne, že chlapi ”neboráka nad hrobom” súcitne zbavili pút. Milosrdnej eskorte však, samozrejme, okamžite |
ušiel. Niekde v hlbinách podzemia gemerských hôr je vraj stále ukrytý Mišov preplnený trezor. Kam svoje ulúpené poklady odvláčil naozaj, to dodnes nikto nevie – podľa slovenskej tradície však aj Mišo patril k obdivovaným zbojníkom – hrdinom, ktorí sa o svoju korisť vedeli podeliť v zmysle známeho - bohatým bral a chudobným dal. Žičlivý lotor V pamäti Gemerčanov prebýva totiž množstvo historiek o Dovčíkovi ako žičlivom lotrovi. Prepadol napríklad učiteľa z Jelšavy, ktorý cez hory chodieval do mestečka Štítnik hrať karty. Cieľ už bol na dohľad, keď sa spomedzi stromov vynoril Mišo s bakuľou so svojím slávnym sloganom - Bohu dušu a mne peniaze. Pedagóg, ktorý kontroloval svoje sklony k hazardným hrám tým, že na karban nosieval iba dve zlatky, aby všetko neprehral, však nahlas ľútostivo banoval, že ak mu Mišo všetko vezme, prekonal dlhú cestu nadarmo. Dovčík mu jednu zlatku veľkodušne ponechal. Inokedy však vzal svojej obeti všetko - ako Gemerčanovi, ktorý chcel za krvopotne našetrené peniažky kúpiť na jarmoku hoviadko. Z väčšiny príhod však vyplýva, že pre chudobných mal inak veľké pochopenie a lup od solventnejších im neraz láskavo nadelil. Osobitne rád sponzoroval budúce nevesty. Mnohým dievkam štedro zvýšil biedne financie vena a ony sa mu odmenili i modlitbami, aby takto pomáhal ľuďom čo najdlhšie. A predsa to bola žienka z Kobeliarova, u ktorej ho konečne dolapili. V tejto dedine mal Mišo frajerku Sabínku, podľa iných prameňov Zuzku – mladú vdovu, u ktorej zimoval. Mal tu v komore i dobre zamaskovanú hlbokú jamu, ktorá mu dlho spoľahlivo slúžila za úkryt i zbrojnicu. Až do chvíle, kým ho neodhalila jedna zo zvedavých susied jeho frajerky - zbadala totiž na stole Dovčíkov neuprataný zbojnícky opasok a bežala s novinou ďalej. Chýr o zbojníkovej prítomnosti sa razom dostal ku kobeliarovskému richtárovi, a ten sa mu postaral o cestu za mreže. V Plešivci už zabezpečili, aby procesu neušiel a skončil na šibenici. Ľudia nielen z hladovej doliny Slanej vravia: dnes, keď nebohatým kdekto ukrajuje z krajca, by sme Dovčíkovu donorskú prítomnosť privítali. I s jeho masívnou bakuľou, veď vďačne poradíme, koho vydrúzgať. Vzápätí dodajú - v porovnaní s dnešnými veľkozbojníkmi bol obesený Mišo a jeho “trochárske zlodejiny” iba drobnou lokálnou kriminalitou."
|
Pripravil: Ondrej Doboš




























Do dediny Rožňavské Bystré odkiaľ pochádzam sa voľakedy boli priženili niekoľkí mládenci z Henckoviec. Naše dediny síce rozdeľovalo pohorie Slovenského rudohoria, ale ako sa hovorí: láska aj hory prenáša, preniesla tak i spomínaných henckovských mládencov. Martin, Jozef i dvaja Ondrejovia si tu založili rodiny a odvtedy sa stali rovnocennými občanmi obce, v ktorej našli svoje osudové lásky. Dvaja z nich s priezviskom Dovec. So synom jedného z nich som bol dobrý kamarát a na niektoré "naše akcie" z mladosti si ešte aj dnes veľmi živo spomínam. Veľa rokov sa však nedožil... Prečo o tom všetkom píšem? 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a