Do dediny Rožňavské Bystré odkiaľ pochádzam sa voľakedy boli priženili niekoľkí mládenci z Henckoviec. Naše dediny síce rozdeľovalo pohorie Slovenského rudohoria, ale ako sa hovorí: láska aj hory prenáša, preniesla tak i spomínaných henckovských mládencov. Martin, Jozef i dvaja Ondrejovia si tu založili rodiny a odvtedy sa stali rovnocennými občanmi obce, v ktorej našli svoje osudové lásky. Dvaja z nich s priezviskom Dovec. So synom jedného z nich som bol dobrý kamarát a na niektoré "naše akcie" z mladosti si ešte aj dnes veľmi živo spomínam. Veľa rokov sa však nedožil... Prečo o tom všetkom píšem? rodenej Antalovej. Spomínam to iba okrajovo, keďže sa teraz viac hovorí o Mišovi Dovcovi. Ale v histórii sa o ňom hovorí raz ako Dovec, raz ako Dovčík a raz aj
ako Vdovčík, alebo Vdovec. Ale viac sa o ňom a jeho živote dozvedia tí, ktorí sa rozhodnú pozrieť si lebku zbojníka, ktorý nie ani ako 30 ročný skončil po vynesení rozsudku v Plešivci na Pališovom poli pri svojom rodisku, kde odvisel na výstrahu ostatným podobným zbojníkom nielen na Gemeri. Teraz majú totiž možnosť si od 10. - 12. apríla pozrieť si cenné pozostalosti po našom známom zbojníkovi, ktorý dostal prívlastok "Gemerský Jánošík". Neviem, či Henckovčania boli na svojho rodáka hrdí, ale pravdou je to, že lebku nebojácneho Miška si umiestnili do svojho kaštieľa jeho majitelia Andrášiovci, ktorým patrili okolité lesy a iné majetky nielen na Gemeri. Museli sa ho grófi veľmi báť, keď ho chceli i po smrti držať vo svojom kašteli. Zrejme sa držali hesla: Lepšie zbojníkovu lebku mať, ako živého zbojníka si chovať. Tak sa so svojím klobúkom a budzogáňom dostal Mišo Dovec do kaštieľa natrvalo a dnes je z toho významný múzejný artikel, na ktorého sa môžu prísť pozrieť návštevníci tohto známeho kultúrneho objektu na Gemeri nielen od 10. do 12. apríla, ale vlastne hocikedy. Termín, ktorý určili po tieto dni organizátori však je ako čerešnička na torte, lebo sprievodcovia povedia veľa zaujímavého s čím je meno nášho gemerského Jánošíka spojené.
|
Známa novinárka z východného Slovenska pani Eva Bombová o ňom pred pár rokmi napísala: "Tu sa narodil. A aj zomrel. Lebo Pališovo pole pod Maciblom pri gemerskej obci Henckovce, stalo sa verdiktom štatariálneho súdu pre Gemerskú a Hontiansku župu so sídlom v Plešivci koncom decembra roku 1832 miestom popravy ani nie tridsaťročného Michala Vdovca/Dovčíka. Z tohto tretieho z piatich detí Michala Vdovca a Márie, rodenej Antalovej, ktorého podľa údajov cirkevnej matriky v Nižnej Slanej pokrstili 28. februára 1803, vyrástol jeden z našich najlegendárnejších zbojníkov - gemerský Jánošík. Dovčíka obesili a telo popraveného nechali na šibenici pre výstrahu, až kým neostala iba kostra. Lebo v mrchavých časoch, keď ľudí popri cholere decimovala veľká bieda, mohol jeho lupičský príklad inšpirovať. Dovčíkova lebka vedno s klobúkom a bakuľou je exponátom andrášiovského múzea v Betliari. Jarmočné lúpežeIsté je, že Michal Dovčík lúpil. Chladnokrvne ozbíjal osamelých pocestných i smelých bačov a valachov zo salašníckych kolíb. Trúfol si aj na mestá - Gemer, Spiš i stredné Slovensko často zaznamenali jeho nebezpečný výskyt. Častý bol hlavne v čase jarmokov, keď gemerský zbojník cieľavedome číhal na trhovcov, ale aj na ich klientelu a tovar. Párkrát sa vrchnosti podarilo zlodejského recidivistu v žalároch v Plešivci či Rimavskej Sobote dostať za mreže - jeho úteky však boli časté. Ušiel aj ozbrojencom – raz ho náhodou našli vojaci tvrdo spať na lúke a poľahky kmína zajali a poviazali. Mišo im v smutných rečiach o svojej chorobe a blízkom konci nabásnil tak úspešne, že chlapi ”neboráka nad hrobom” súcitne zbavili pút. Milosrdnej eskorte však, samozrejme, okamžite |
ušiel. Niekde v hlbinách podzemia gemerských hôr je vraj stále ukrytý Mišov preplnený trezor. Kam svoje ulúpené poklady odvláčil naozaj, to dodnes nikto nevie – podľa slovenskej tradície však aj Mišo patril k obdivovaným zbojníkom – hrdinom, ktorí sa o svoju korisť vedeli podeliť v zmysle známeho - bohatým bral a chudobným dal. Žičlivý lotor V pamäti Gemerčanov prebýva totiž množstvo historiek o Dovčíkovi ako žičlivom lotrovi. Prepadol napríklad učiteľa z Jelšavy, ktorý cez hory chodieval do mestečka Štítnik hrať karty. Cieľ už bol na dohľad, keď sa spomedzi stromov vynoril Mišo s bakuľou so svojím slávnym sloganom - Bohu dušu a mne peniaze. Pedagóg, ktorý kontroloval svoje sklony k hazardným hrám tým, že na karban nosieval iba dve zlatky, aby všetko neprehral, však nahlas ľútostivo banoval, že ak mu Mišo všetko vezme, prekonal dlhú cestu nadarmo. Dovčík mu jednu zlatku veľkodušne ponechal. Inokedy však vzal svojej obeti všetko - ako Gemerčanovi, ktorý chcel za krvopotne našetrené peniažky kúpiť na jarmoku hoviadko. Z väčšiny príhod však vyplýva, že pre chudobných mal inak veľké pochopenie a lup od solventnejších im neraz láskavo nadelil. Osobitne rád sponzoroval budúce nevesty. Mnohým dievkam štedro zvýšil biedne financie vena a ony sa mu odmenili i modlitbami, aby takto pomáhal ľuďom čo najdlhšie. A predsa to bola žienka z Kobeliarova, u ktorej ho konečne dolapili. V tejto dedine mal Mišo frajerku Sabínku, podľa iných prameňov Zuzku – mladú vdovu, u ktorej zimoval. Mal tu v komore i dobre zamaskovanú hlbokú jamu, ktorá mu dlho spoľahlivo slúžila za úkryt i zbrojnicu. Až do chvíle, kým ho neodhalila jedna zo zvedavých susied jeho frajerky - zbadala totiž na stole Dovčíkov neuprataný zbojnícky opasok a bežala s novinou ďalej. Chýr o zbojníkovej prítomnosti sa razom dostal ku kobeliarovskému richtárovi, a ten sa mu postaral o cestu za mreže. V Plešivci už zabezpečili, aby procesu neušiel a skončil na šibenici. Ľudia nielen z hladovej doliny Slanej vravia: dnes, keď nebohatým kdekto ukrajuje z krajca, by sme Dovčíkovu donorskú prítomnosť privítali. I s jeho masívnou bakuľou, veď vďačne poradíme, koho vydrúzgať. Vzápätí dodajú - v porovnaní s dnešnými veľkozbojníkmi bol obesený Mišo a jeho “trochárske zlodejiny” iba drobnou lokálnou kriminalitou."
|
Pripravil: Ondrej Doboš
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.