„Náš národ je ešte len v čítaní,Bc. Petr Mikulecký
Pána PaedDr. Milana Sajenka osobne poznám už dlhší čas. Je to nielen človek, ktorý počas svojho aktívneho života pedagóga a neskôr riaditeľa Základnej školy Pavla Emanuela Dobšinského v Slavošovciach vychoval celé generácie detí, ale ktorého meno sa spája aj so založením a budovaním pozoruhodného múzea, situovaného v rodnom dome najvýznamnejšieho slavošovského rodáka a jedného z najväčších Slovákov – spisovateľa, etnografa, pedagóga a kazateľa Pavla Emanuela Dobšinského. Pavel Emanuel Dobšinský sa narodil 16. marca 1828 v rodine evanjelického farára. Do gymnázia chodil v Rožňave a v Miškovci. V rokoch 1840-1848 študoval na evanjelickom lýceu v Levoči. V roku 1850 zložil kandidátsku skúšku v Revúcej pri Samuelovi Reussovi, administrátorovi potiskej superintendencie, ktorý si ho v novembri toho istého roka vzal k sebe za kaplána. Dňa 17. júla roku 1852 opustil Dobšinský Revúcu, aby sa stal pomocným redaktorom Slovenských pohľadov v Trnave. V rokoch 1853-1855 bol kaplánom v Brezne, potom v Rožňavskom Bystrom. V rokoch 1858-1861 bol profesorom na banskoštiavnickom evanjelickom lýceu a od roku 1861 pôsobil ako farár v Drienčanoch. (podľa: DUBOVSKÝ, Dušan. Evanjelici v dejinách Revúcej. Mestské kultúrne stredisko v Revúcej : 2004)
Už v svojich prácach, nevedome používal pseudonym Slavoj Drienčanský čím určil nielen miesto svojho rodiska, ale aj posledného skonu. Zomrel v Drienčanoch 22. októbra roku 1885.
Pavla Emanuela Dobšinského dnes poznáme najmä ako Kráľa rozprávok. Inšpiráciou mu bol jeho rodný – rozprávkový kraj. Bol mužom, ktorého dielo bolo prostriedkom reči národu zrozumiteľnej a vlastnej, prenikalo všetky vrstvy a stavy v národe slovenskom. Bol to muž, ktorý nás duchovnými plodmi nášho ľudu sprevádzal od detstva, až do smrti. (podľa: SAJENKO, Milan. Pavel Emanuel Dobšinský – životopis nášho rodáka.).
Na rodnom dome Pavla Emanuela Dobšinského bola osadená pamätná tabuľa odhalená pri 100. výročí jeho narodenia, na veľkolepej národnej slávnosti roku 1928. Záštitu nad pamätnou tabuľou vtedy prevzal vtedajší starosta obce p. Klenovič. 16. marca 1970 bolo v obci slávnostné odhalenie pamätníka Pavla Emanuela Dobšinského a pomenovanie základnej školy menom Pavla E. Dobšinského. Slávnostné odhalenie pamätníka vykonal prof. Ján Čajak ml. spolu s riaditeľom školy Dr. Milanom Sajenkom, ktorý vtedy od zástupcu ministerstva školstva prevzal čestný názov školy. Autorom pamätníka odhaleného pri 142. výročí narodenia bol akademický sochár Dušan Dzurek z Bratislavy.
Slavošovce si v roku 1978 pripomenuli účasťou skoro 2000 občanov aj 150. výročie narodenia rodáka. Na oslavách sa zúčastnilo viacero delegácií (Ministerstvo kultúry SSR, Matice slovenskej). Vtedy bola otvorená výstavka „Čarovný svet rozprávok“ a výstava kníh našej a zahraničnej produkcie prekladov kníh a ilustrácií, ktorú uviedol spisovateľ a riaditeľ vydavateľstva Mladé letá Dr. R. Móric. Druhý deň osláv sa potom konal v Drienčanoch.
V expozícii, ktorá je umiestnená v rodnom dome P. E. Dobšinského, sa k návštevníkom prihovára doba, v ktorej žil a tvoril Dobšinský. Súčasná podoba bola dotvorená v roku 1995. Jedná sa o originálnu expozíciu, ktorá zaujme návštevníkov všetkých generácií – počnúc deťmi v predškolskom veku. Veď Dobšinského rozprávky dodnes zbližujú deti celého sveta, ktoré v nich nachádzajú sily dobra, skromnosť a pracovitosť. No i naďalej do expozície pribúdajú nové a nové predmety – najmä potom materiál regionálneho charakteru. Možno tu nájsť tzv. zberku-mútnicu, ktorá sa používala pri mútení smotany na maslo, ako aj banícke kahance z Ochtinej zo 16. – 17. storočia, či žehličku „biglajz“ na drevené uhlie. Väčšina z týchto predmetov, ktoré svojim nezištným úsilím a obetavosťou pre múzeum zhromaždil a niekedy aj zachránil pred zničením PaedDr. Mgr. Milan Sajenko, má aj nejaký svoj špecifický príbeh, ktorý návštevníkom riaditeľ múzea PaedDr. Mgr. Milan Sajenko vždy rad porozpráva.
Najmenších návštevníkov Dobšinského múzea obvykle najviac zaujme tzv. Trinásta komnata, ktorú práve pre deti vytvoril PaedDr. Mgr. Milan Sajenko. Keď deti otočia kľúčom, ocitajú sa zrazu v naozajstnom rozprávkovom svete, v ktorom ich privítajú postavy z rozprávok.
Dobšinského múzeum som navštívil už mnohokrát. Keď sme sa však s manželkou dozvedeli, že našim priateľom z Rožňavského Bystrého, manželom Karolovi a Agnese Petrenkovcom, prídu na Vianoce vnúčatá z Českej republiky, požiadal som pána PaedDr. Mgr. Milana Sajenka, či by deťom mohol ukázať múzeum – a s ohľadom na ich vek najmä Trinástu komnatu. Ochotne nám vyhovel a láskavo nás všetkých prijal (manželov Petrenkovcov, ich syna Karola a jeho dve deti a mňa s manželkou). Za toto srdečné a milé prijatie by som chcel aj týmto spôsobom pánovi PaedDr. Mgr. Milanovi Sajenkovi vyjadriť vďaku nás všetkých – a uverejniť tento článok ako výraz úcty k vzácnemu človeku, ktorý žije medzi nami.
Bc. Petr Mikulecký
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).