Už 8. ročník Slávnosti ruží sa 6. 7. júna 2015 uskutoční o záchranu mauzólea Chotekovcov – jedinečnej stavby architektúry z konca 19. storočia na Slovensku v areáli kaštieľa, kde je ako posledná žijúca príslušníčka rodu v Dolnej Krupej pochovaná aj „Ružová grófka“.
Na Slávnosti ruží 2015 budú predstavené historické odrody, ktoré kvitli aj v ružovej záhrade v Dolnej Krupej. Prvá a vzácna ruža Rosengräfin Marie Henriette (Ružová grófka Mária Henrieta) – ktorá je výsledkom šľachtiteľského úsilia nemeckej firmy Kordes – v sebe spája tri najcennejšie vlastnosti ruží: zdravé listy, krásu kvetov a intenzitu vône. Je o to cennejšia, že je len tretou novinkou v poradí skupiny voňavých ruží – pomenovaných ako Parfuma. Kvet s menom grófky mal svetovú premiéru na Slávnosti ruží už v roku 2013 a tento rok ho návštevníci budú môcť obdivovať rozkvitnutý na záhone novovznikajúceho rozária. Odroda je pre záujemcov pripravená aj na predaj v kvetinovom stánku.
Z ďalších druhov budú pre návštevníkov počas dvoch dní vystavené ruže Ružiarskej spoločnosti Márie Henriety Chotekovej, Slovenskej národnej ružiarskej spoločnosti, Rosa Klubu Zvolen, Slovenskej ružiarskej spoločnosti Pridunajsko, Botanickej záhrady Bratislava, Arboréta Borová Hora pri Zvolene a obyvateľov a pestovateľov ruží z obce Dolná Krupá.
V hudobnom programe Hudba ruží bude mať premiéru Sonáta pre komorný a sláčikový orchester a klavír autora skladby Romana Galvánka, v interpretácii absolventov ZUŠ J. Kresánka z Bratislavy. Verejnosti sa predstavia aj hudobné skupiny: Krupanské zvony, Súbor renesančnej hudby, Folklórna skupina Karpatskí valaškári z Dolnej Krupej pod vedením Jozefa Slobodu s piesňami prezentujúcimi autentický folklór malokarpatského regiónu, Folklórna skupina Dolnoorešanka z Dolných Orešan, Rocková skupina ADEPT z Malženíc, Folklórna skupina Mazúrovci z Košolnej.
V priestoroch kaštieľa SNM-Hudobného múzea a v jeho areáli si návštevníci môžu prezrieť stále expozície a výstavy: Karol Elbert – skromný lyrik swingu, Eugen Suchoň – obrazová galéria, Trinástu komnatu Márie Henriety Chotekovej, Kaštieľ Dolná Krupá a jeho sedem divov, Pamätnú izbu rodiny Albrechtovcov a Pamätník Ludviga van Beethovena. Na miestach posledného odpočinku Chotekovcov v mauzóleu si účastníci slávnosti pietnou spomienkou uctia pamiatku grófky Márie Henriety.
V sobotu 6. júna od 13.00 do 18.00 bude voľný vstup aj do medovinárstva Apimed v blízkosti kaštieľa, s jedinečnou príležitosťou nahliadnuť do priestorov, kde sa vyrába medovina a možnosťou ochutnať 8 druhov tohto nápoja.
Termín a miesto konania
6. – 7. júna 2015, Kaštieľ v Dolnej Krupej
Organizátori podujatia
SNM-Hudobné múzeum a Ružiarska spoločnosť Márie Henriety Chotekovej
Vystavovatelia
Ružiarska spoločnosť Márie Henriety Chotekovej. Sloven¬ská národná ružiarska spoločnosť, Rosa Klub Zvolen, Slovenská ružiarska spoločnosť Pridunajsko, Stredná záhradnícka škola Piešťany, Botanická záhrada Bratislava, Tvorsad Trnava; Arborétum Borová Hora, Arborétum Mlyňany, obyvatelia a pestovatelia ruží z obce Dolná Krupá.
Podujatie finančne podporili
Ministerstvo kultúry SR, Hudobný fond, OZ Ružiarska spoločnosť Márie Henriety Choteko¬vej, Trnavský samosprávny kraj - predseda Ing. Tibor Mikuš, Apimed Dolná Krupá
Partneri podujatia
generálny partner SNM: Poštová banka, a.s., mediálny partner SNM: TA SR, OZ Korompa, Zámek Veltrusy, SOŠ Rakovice, SOŠZ Piešťany, Obec Dolná Krupá, Národný Trust – Víkend otvorených parkov a záhrad
Podrobný program Slávnosti ruží 2015
na www.snm.sk, facebook – Slovenská národná ružiarska spoločnosť
Zuzana Vášáryová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.