Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote, ktoré existuje v pôsobnosti Banskobystrického samosprávneho kraja, je piatym najstarším múzeom na Slovensku. Vznik múzea je spojený s Umelecko-archeologickou výstavou Gemerskej župy otvorenou 3. septembra 1882, ktorou boli položené základy múzea a zároveň bol zriadený Spolok gemerského župného múzea. Na usporiadaní výstavy sa podieľala najmä vtedajšia šľachta regiónu, ktorá zapožičala predmety na výstavu. Výstavu usporiadali v budove bývalých delostreleckých kasární, v ktorej múzeum sídli od roku 1910. Zakladateľmi múzea boli Ján Fábry, Viliam Groó, Štefan Terray a Ľudovít Hüvössy. Na prvej výstave roku 1882 bolo vystavených 1 244 exponátov a 568 z nich sa stalo základom zbierkového fondu, ktorý sa do dnešných dní rozrástol na neuveriteľných 97 495 predmetov. Najpočetnejší je historický fond, ktorý tvorí 27 301 zbierok, archeologický s 21 270 zbierkami a etnografický s 8 266 zbierkami. Vo fonde prírodných vied je evidovaných 5 905 zbierok, vo fonde výtvarného umenia 1 973 zbierok a historický knižný fond tvorí 32 780 knižných jednotiek.
Gemersko-malohontské múzeum je regionálnym múzeom s komplexnou múzejnou dokumentáciou vývoja prírody a spoločnosti regiónu Gemer-Malohont a od roku 1996 sa špecializuje na dokumentáciu hmotnej a duchovnej kultúry Rómov v regióne Gemer-Malohont i v širšom okolí.
Pri príležitosti 130. výročia vzniku Gemersko-malohontského múzea - 14. septembra 2012 sme pripravili oslavy, ktorých súčasťou bola slávnostná konferencia a otvorenie výstav venovaných histórii a zbierkovým fondom múzea. Počas konferencie na Obvodnom úrade v Rimavskej Sobote odzneli dva referáty – 130 rokov histórie Gemersko-malohontského múzea v podaní riaditeľky múzea PhDr. Oľgy Bodorovej a 130 rokov formovania zbierok a dokumentačných fondov Gemersko-malohontského múzea v podaní zástupcu riaditeľky múzea RNDr. Jána Aláča. Záver konferencie sa niesol v znamení poďakovaní sa osobnostiam, ktoré sa pričinili o rozvoj múzea ako dlhoroční pracovníci a kolektívom na Slovensku i v zahraničí za dlhoročnú spoluprácu. Spolu sme ocenili 20 osobností a kolektívov. Zoznam ocenených nadväzuje na predošlých ocenených z osláv v roku 2007 a 2002.
Ocenenia získali:
1. Zdenka Svoreňová – za 29 rokov práce v múzeu
2. Júlia Ferleťáková – za 27 rokov práce v múzeu
3. Marta Hansková – za 22 rokov práce v múzeu
4. Mgr. Elena Lindisová – za 20 rokov práce v múzeu
5. Alžbeta Nagyová – za 19 rokov práce v múzeu
6. Mgr. Iveta Krnáčová – za 17 rokov práce v múzeu
7. Irena Pósová – za 17 rokov práce v múzeu
8. Mgr. Iveta Kaczarová Iveta – za členstvo v Komisii pre tvorbu zbierok
9. Prof. Václav Furmánek, CSc. – za príspevky do zborníka múzea a dlhoročnú spoluprácu
10. Mgr. Edita Kušnierová Edita - za členstvo v Komisii pre tvorbu zbierok a za príspevky do zborníka múzea
11. Prof. Leon Sokolovský, CSc. - za príspevky do zborníka múzea a dlhoročnú spoluprácu
12. PhDr. Ján Žilák, CSc. - za príspevky do zborníka múzea
13. Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky
14. Banskobystrický samosprávny kraj
15. Ministerstvo vnútra – Štátny archív pobočka Rimavská Sobota – za spoluprácu
16. Mestská galéria v Rimavskej Sobote – za spoluprácu
17. Základná umelecká škola v Rimavskej Sobote – za spoluprácu
18. Správa Chránenej krajinne oblasti Cerová vrchovina v Rimavskej Sobote – za spoluprácu
19. Centrum voľného času Relax v Rimavskej Sobote – za spoluprácu
20. Nógrádi Történeti Múzeum v Salgótarjáne (Maďarsko)
Po slávnostnej konferencii sa pokračovalo vernisážou v priestoroch Gemersko-malohontského múzea. Verejnosti sa sprístupnili dve výstavy - 130 rokov Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote a Klenotnica Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote, na ktorých mohli hostia vidieť zbierkové predmety, ktoré ležali v depozitároch desiatky rokov.
Výstava 130 rokov Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote predstavuje históriu múzea od Umelecko-archeologickej výstavy Gemerskej župy z roku 1882 až po súčasnosť s dôrazom na formovanie sa zbierkových fondov. Prostredníctvom rôznych druhov dokumentov, plagátov a fotografií, reflektujúcich minulosť i súčasnosť, sa predstaví bohatý archívny materiál Gemersko-malohontského múzea. Doplnený je o zbierky historického a výtvarného fondu. Z historického zbierkového fondu sú vystavené zbierky nadobudnuté počas pôsobenia prvého riaditeľa múzea Jána Fábryho v podobe cennej numizmatickej zbierky, medailí a vyznamenaní, školských učebných pomôcok a výrobkov cechových organizácií. V neposlednom rade sú vystavené relikvie a rekvizity vojnových období od 18. storočia až po prvú svetovú vojnu so zreteľom na vojnové konflikty 19. storočia. Zbierkový fond výtvarného umenia je zastúpený portrétmi autorov spätých s Gemer-Malohontom – Fratišek Plachy, Július Rudnay, Eduard Putra, Eugen Makovitz a Mikuláš Holéczy. Vystavené sú aj sochárske diela jedného z najslávnejších maďarských sochárov 19. storočia – Mikuláša Izsóa, žiaka Istvána Ferenczyho – mramorové vajíčko, jeho prvá práca a busta Sándora Petöfiho z prvej expozície z roku 1913. Zaujímavá je aj drevená socha sediaceho Krista – dar z pozostalosti maďarského básnika a dramatika Imricha Madácha.
Časť výstavy má byť akousi rekonštrukciou prvej Umelecko-archeologickej výstavy Gemerskej župy z roku 1882. Najvzácnejšími zbierkami výstavy sú predmety, ktoré v septembri roku 1882 múzeu zapožičal Dionýz Andrássy (1835 – 1913), spravovateľ hradu Krásna Hôrka a pravdepodobne posledný mužský potomok vetvy Andrássyovcov z Krásnohorskej Dlhej Lúky. Zapožičaných bolo približne 30 predmetov a po 130-tich rokoch sa časť tejto zbierky opäť vráti do Rimavskej Soboty. Vystavené sú portréty Andrássyovcov, výrobky habánov a dve pušky a z fondu Gemersko-malohontského múzea 12 miniatúrnych portrétov uhorských šľachticov a tri portréty od Júliusa Sándyho.
Výstava je otvorená do 31. decembra 2012.
Výstava Klenotnica Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote predstavuje „klenoty“ zbierkového fondu z odborov: prírodné vedy, etnológia, archeológia a historický knižný fond (historické a výtvarné zbierky sú súčasťou výstavy 130 rokov Gemersko-malohontského múzea).
V prírodovednej časti sú vystavené prírodniny pochádzajúce z rôznych častí Európy, z Afriky, Ázie, Severnej i Južnej Ameriky - napríklad sup bielohlavý, aligátor severoamerický, minerály, horniny a skameneliny z Indie, Južnej a Severnej Ameriky či schránky morských mäkkýšov zo Stredozemného mora a východnej Indie.
Zaujímavosťou archeologického zbierkového fondu je na prvý pohľad obyčajný hrniec súdkovitej profilácie, zdobený obežnými rytými ryhami, pochádzajúci zo 14. storočia, ktorý sa podarilo po viac ako 110 rokoch identifikovať na základe pohľadnice z archeologického výskumu na hrade Latorvár (1901), pri obci Sály (pri meste Miškovec, Maďarsko). Pohľadnica, uložená v archíve múzea, vniesla „svetlo“ na tento hrniec, o ktorom sa predpokladalo, že pochádza zo Sobôtky. Pozornosť si zasluhujú aj nálezy z obdobia paleolitu, nálezy keramiky zo Včeliniec, nálezy bronzovej industrie, antických Keltov i zo stredovekej Rimavskej Soboty.
Etnologický zbierkový fond je prezentovaný mužským a ženským sviatočným odevom z Veľkého Blhu pochádzajúci z polovice 19. storočia, ktorý bol vystavený len raz – v rámci prvej stálej expozície múzea v roku 1913. Vystavené sú predmety zahŕňajúce ľudové bývanie a remeslá typické pre región. Tiež môžete vidieť zbierky prezentujúce rómske etnikum, najmä v oblasti kováčstva, výroby nepálených tehál či tkania cigánských tkaníc a pletenia rohoží z kukuričného šúpolia a slamy. Prezentovaný sú aj najvýznamnejší rómski muzikanti Gemera-Malohontu a spôsob bývania Rómov.
Z historického knižného fondu múzea sú vystavené historické knižničné dokumenty, slovenské periodiká z 19. storočia, regionálne periodiká a zborníky, výročné správy spolkov a škôl, kalendáre a ďalšia inojazyčná historická krásna i náučná literatúra.
Po otvorení výstav nasledoval slávnostný prípitok a recepcia, počas ktorej sa krájala i narodeninová torta. 130-te narodeniny s nami prišlo osláviť takmer 170 ľudí.
Mgr. Martina Mareková
{gallery}kultura/muzeum/130/foto{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.