Keď sa povie Noc v múzeu, niektorí si predstavia film, v ktorom ožívajú exponáty, voľne sa pohybujú po chodbách a rozprávajú svoj príbeh. Noc v múzeu nie je len názov filmu. Je to najmä pomenovanie celoeurópskeho podujatia realizovaného s cieľom predstaviť kultúrne dedičstvo národa a krajiny, poukázať na význam jeho ochrany a oddychovou formou predstaviť činnosť múzea a jeho dôležitosť pre uchovávanie informácií budúcim generáciám.
Noc múzeí a galérií sa organizuje pri príležitosti Medzinárodného dňa múzeí, pod patronátom Rady Európy. Iniciátorom podujatia sú múzeá v Paríži, ktoré každoročne vyzývajú múzeá a galérie v celej Európe k zapojeniu sa do neopakovateľnej noci plnej zážitkov a informácií.
Gemersko-malohontské múzeum sa tradične predstaví komentovanou prehliadkou stálej vlastivednej expozície a výstav a bohatým sprievodným programom. Riaditeľka múzea - PhDr. Oľga Bodorová, slávnostným príhovorom otvorí podujatie v sobotu 21. mája o 18.00 hodine na nádvorí múzea.
Výstava Tornaľa – Dobogó. Významné archeologické nálezisko z doby bronzovej Vás zavedenie do obdobia doby bronzovej do mestečka Tornaľa (poloha Dobogó), kde sa nachádza jedno z najvýznamnejších pohrebísk pilinskej a kyjatickej kultúry. Na výstave budú vôbec prvý krát vystavené hrobové nálezy pochádzajúce zo všetkých archeologických výskumov, vykonaných na tomto pohrebisku. Prvé archeologické nálezy zistil generál Radola Gajda v roku 1923. Ďalší archeologický výskum, v roku 1959, vykonal profesor Gejza Balaša. V rokoch 1966 a 1968 pohrebisko kompletne preskúmal profesor Václav Furmánek z Archeologického ústavu SAV v Nitre, ktorý Vám ako hosť večera môže o výskumoch osobne porozprávať. Na pohrebisku bolo odkrytých celkom 280 hrobov pilinskej a kyjatickej kultúry. Predpokladá sa, že na základe koncentrácie hrobov a plochy pohrebiska, mohlo byť na tomto pohrebisku uložených najmenej 10 000 hrobov.
V spolupráci s Liptovskou galériou Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši Vám predstavíme jedného z najvýznamnejších osobností umenia z prelomu 19. a 20.
storočia v Uhorsku – maliara Ladislava Mednyánszkeho (1852 – 1919). Vystavené budú náčrty a skice z maliarových denníkov – skicárov, v ktorých môžeme rozpoznať autorovu snahu o zaznamenanie daných momentov, okolitého prostredia, osôb a nálad vo forme vizuálneho denníka. Výstavou Ladislav Mednyánszky: Kresba chceme poukázať na priateľský vzťah Ladislava Mednyánszkeho s Oliverom a Margitou Gömöry zo Širkoviec, čoho dôkazom je osobná korešpondencia medzi
maliarom a Oliverom Gömörym, do ktorej budete môcť nahliadnuť.
Okrem uvedených výstav si môžete pozrieť aj tretiu, aktuálnu výstavu s názvom Poézia kameniny, ktorá zachytáva pestrosť, krásu a rôznorodosť výrobkov rožňavskej kameninovej manufaktúry, sprístupnenú 5. mája pri príležitosti Dní mesta Rimavská Sobota. Hosťom večera bude Dr. h. c. prof. PhDr. Václav Furmánek, DrSc., popredný slovenský a európsky uznávaný archeológ. Václav Furmánek sa narodil v roku 1942 v Ostrave – Vítkoviach. S vyznamenaním vyštudoval Filozofickú fakultu Masarykovej univerzity v Brne, odbor archeológia. Po ukončení štúdií sa zamestnal v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied v Nitre, kde pracuje dodnes. Viedol množstvo záchranných a archeologických výskumov v rôznych oblastiach Slovenska, predovšetkým v regiónoch Novohrad a Gemer-Malohont (Tornaľa, Radzovce, Drňa, Pinciná, Kyjatice, Včelince, Cinobaňa). Jeho bohatá publikačná činnosť predstavuje 19 monografií, 265 vedeckých a odborných publikácií, správy, recenzie, články na internete a populárno-vedné príspevky. Citačný index Václava Furmánka prekročil 2500 citácií, pričom viac ako polovica sú zahraničné ohlasy. Ako vedecký pracovník a odborník je členom viacerých komisií a aktívne sa podieľa na domácej i zahraničnej vedeckej spolupráci. Je autorom a realizátorom archeologického skanzenu v Kyjaticiach, ako aj archeologickej expozície Gemersko-malohontského múzea. Je držiteľom viacerých ocenení a v októbri 2013 mu bol udelený čestný titul Doktor honoris causa za prínos v rozvoji slovenskej a európskej archeológie a za rozvíjanie pozitívneho vzťahu študentov k štúdiu histórie.
Atmosféru nočnej prehliadky múzea dotvorí prezentácia remeselníkov z Gemera-Malohontu a okolia, ktorá bude spojená s ukážkou remeselných prác a produktov. Návštevníci sa dozvedia zaujímavosti o pestovaní a spracovaní ľanu, o tkaní na krosnách a pradení na kolovrátku, o výrobe tradičných cigánskych tkaníc a pletení povrazov, o spracovaní hliny, o výrobe fujár a píšťal a ich zdobení tradičnými technikami, o výrobe lubových košíkov a rezbárstve. Na Gazdovskom dvore nájdete živé domáce zvieratá, remeselnú dielňu a môžete ochutnať poľovnícky guľáš. Pre deti i dospelých sú pripravené najrôznejšie zábavné aktivity – kreslenie, skladanie 2D a 3D puzzle, pečiatkovanie do hliny a modelovanie z hliny, tkanie na krosnách, výroba cigánskych tkaničiek.
Mgr. Martina Mareková
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.