Listy Ladislava Mednyánszkeho si návštevníci môžu pozrieť počas celého mesiaca máj, každý pracovný deň od 8:00 do 16:00, ale aj počas víkendov od 9:00 do 16:00. Na vystavené listy nadviaže výstava venovaná výtvarnej tvorbe – kresbe Ladislava Mednyánszkeho, ktorá bude verejnosti sprístupnená 21. mája počas Noci múzeí a galérií 2016. Výstavu pripravujeme v spolupráci s Liptovskou galériou Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši.
Barón Ladislav Mednyánszky bol jednou z najvýznamnejších a najzaujímavejších osobností umenia prelomu 19. a 20. storočia v Uhorsku. Narodil sa a vyrastal v Beckove, neskôr v rodinnom kaštieli v Strážkach, študoval v Mníchove a Paríži. Navštívil Barbizon a absolvoval študijné pobyty v Taliansku a Francúzsku. Pravidelne si prenajímal ateliér v Budapešti, vo Viedni a Paríži. Bol neustále na cestách po celom Uhorsku a pravidelne sa vracal do Beckova a Strážok.
O Mednyánszkeho priateľskom vzťahu ku Gömöryovcom sa dozvedáme z jeho denníkov (v slovenčine vyšli tlačou v roku 2007), v ktorých spomína Širkovce a priateľa „Oliho“, ale tiež jeho manželku Margitu a ďalších, počas návštevy širkovského kaštieľa. Gömöry sa s Mednyánszkym zoznámil ešte v Budapešti, kde študoval právo a neskôr v rokoch 1896 - 1912 plnil funkciu tlačového tajomníka Úradu predsedu vlády. 
V archíve múzea sa doposiaľ podarilo identifikovať osem Mednyánszkeho listov, z toho sedem v nemčine a jeden v maďarčine. V prípade nemeckých bolo ich čítanie zložitejšie, keďže sú písané starým nemeckým písmom tzv. kurentom (Kurrentschrift), čo je nemecká obdoba novogotického kurzívneho písma, používaná od 16. storočia takmer do polovice 20. storočia. Mednyánszky v nich svojho priateľa oslovuje „Milý had“ (Liebe Schlange); v jednom prípadne je slovo „had“ nahradené kresbou hada. Sám sa podpisuje ako „Starý pes“ (Öreg kutya). Toto boli hlavné identifikačné znaky, na základe ktorých sa dalo určiť pisateľa a adresáta listov. Mednyánszky bol známy tým, že svojim priateľom dával zvieracie mená - prezývky, podľa charakterových vlastností alebo vonkajšej podoby. Listy nie sú presne datované, väčšinou je uvedený len deň a mesiac, s výnimkou troch, kde jeden je pravdepodobne z roku 1889 a dva z roku 1909. Mednyánszky ich písal z Budapešti, iba pri jednom je uvedená Viedeň. Majú charakter krátkych správ, v ktorých píše o bežných každodenných záležitostiach, o stretnutiach s priateľmi, prosí ho o láskavosti a v závere nezabudne pozdravovať „milostivú“ (Gnädige), čiže Margitu Gömöry. V dvoch listoch sa zmieňuje o Karolíne Glück a spomína záležitosť s pasom pre jej syna. Glückovci boli rodina, u ktorých Mednyánszky istý čas býval na ulici Klauzál 2 v Budapešti. Pani Glücková mu požičiavala aj peniaze, čo spôsobilo, že bol do konca života jej dlžníkom. V liste, ktorý je písaný v maďarčine Gömöryho neoslovuje „had“ ale „Oli“. Prosí ho o pomoc pre Leporidesa (zatiaľ sa nepodarilo jednoznačne určiť, komu patrí táto zvieracia prezývka) a uvádza svoju adresu na ulici Práter 9 v Budapešti, kde si prenajímal ateliér v nájomnom dome tzv. Gonda-ház.
Výskum ohľadom presnejšieho datovania a obsahu listov bude ďalej pokračovať a rovnako sa pokúsime pátrať po odpovediach na tieto listy zo strany Olivera Gömöryho. Ich vzájomná korešpondencia tak bude dopĺňať doteraz známu a publikovanú korešpondenciu a denníky Ladislava Mednyánszkeho.
Mgr. Angelika Kolár
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.