Vyrobené boli v 2. polovici 19. storočia a svojím vzhľadom a precíznosťou výroby spájajú v sebe okrem úžitkovej i dekoračnú funkciu.
Hrnčiarstvo bolo v minulosti jedným z najvýznamnejších odvetví remeselnej výroby Gemera–Malohontu rozšíreným takmer v štyridsiatich lokalitách. Sústreďovalo sa najmä v strednej časti regiónu, a to v dvoch celkoch – vo východnej oblasti (Šivetice, Držkovce, Prihradzany, Meliata, Hucín...) a v západnej oblasti (Hrnčiarska Ves, Hrnčiarske Zalužany, Sušany, Padarovce, Veľký Blh...). Vplyv na rozmach i kvalitu hrnčiarskych výrobkov mali bohaté ložiská ohňovzdornej hliny s vysokým obsahom kaolínu. Vhodná surovina v súčinnosti so šikovnosťou a vynaliezavosťou hrnčiarskych majstrov boli predpokladom pre rozšírenie výrobkov gemersko-malohontských hrnčiarskych dielní nielen na trhoch a jarmokoch doma, ale aj v zahraničí.
Hrnčiari okrem rôznych typov plochého a dutého riadu zhotovovali i vývojovo mladší figurálny sortiment. Jeho súčasťou boli tiež hlinené nádoby na uskladnenie tabaku – tabačnice. V etnologickom fonde Gemersko-malohontského múzea sa nachádza jedenásť kusov tabačníc, pričom dve sú nádoby s antropomorfnými znakmi a deväť má podobu medveďa.
Ich výroba bola v hrnčiarskom prostredí regiónu výnimočná, nakoľko sa jednalo o reprezentatívne výrobky, ktoré hrnčiari vyrábali skôr na objednávku, napríklad pre horárov, ako spomínajú starí majstri, ktorí sa tabačnicou pýšili. Ich výroba bola pomerne náročná. Z malej dutej nádobky vyhotovenej na hrnčiarskom kruhu, so snímateľnou hlavou medvedíka, ktorý plnil funkciu vrchnáka, sa postupne nanesením srsti medveďa a ďalších anatomických znakov stal pod rukami šikovných hrnčiarov medvedík. Viaceré tabačnice majú na labách umiestnený celý orchester hudobníkov s hudobnými nástrojmi. Pravdepodobne námety pre takého medvedíka-hudobníka čerpali hrnčiari z ukážky potulných cirkusantov s „medveďom hudobníkom“. Niektoré medvede majú v labách paličku.
Ich prítomnosť v prostredí horárov bola istým honorom a preto aj ich výrobu sme zaznamenali len v niektorých hrnčiarskych obciach, ako napríklad Ožďany a Šivetice. Sú ojedinelými predmetmi, ktoré dokumentujú vysoké umelecké nadanie hrnčiarov a preto sa zachovali len v niektorých múzeách na Slovensku.
PhDr. Oľga Bodorová (riaditeľka a etnologička)
Mgr. Ľudmila Pulišová (etnologička)
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.