kedy im artikuly potvrdili richtár a rada mesta Banská Bystrica. Pre mesto mal tento cech veľký význam a po výrobkoch tohto cechu bol obrovský dopyt. Mäsiari nielen spracovávali mäso a zásobovali obyvateľov mesta potravinami, ale vyrábali aj dôležité produkty pre činnosť baníkov – loj na svietenie v baniach a kožu na výrobu kožených nádob pre vertikálnu banskú dopravu a na zhotovenie fleku – koženej zástery, ktorá chránila odev.
Mäsiari patrili medzi najbohatších remeselníkov v Rožňave a voči mäsiarom z iných miest mali výsadné postavenie. Príkladom je skutočnosť, že mäsiari z cudzích miest nesmeli na trh dovážať porazený dobytok. Museli ho doviesť živý, ukázať ho zástupcom cechu a až po ich schválení ho mohli v zariadeniach miestnych mäsiarov za poplatok poraziť.
Rožňavskí mäsiari zrejme často pociťovali konkurenciu. Keďže cudzí mäsiari predávali svoje výrobky lacnejšie ako domáci, obrátili sa rožňavskí mäsiari na arcibiskupa Petra Pázmánya a žiadali, aby zakázal cudzím mäsiarom predávať mäso v Rožňave. Arcibiskup im v roku 1634 vyhovel, ale s podmienkou, že nebudú predávať mäso drahšie ako cudzí mäsiari, aby nepoškodili chudobných občanov. Rozdiel im malo uhradiť mesto.
Zaujímavá je aj skutočnosť, že podľa starodávneho zvyku sa cechy každoročne po voľbách predstavovali novozvolenej mestskej rade a richtárovi, ktorých pri tejto príležitosti obdarovávali rôznymi darmi. Mäsiari, hoci patrili k najbohatším cechom, sa pri tejto príležitosti nikdy neprejavovali.
Spomienkou na existenciu mäsiarskeho cechu v Rožňave sú cechové insígnie a písomný materiál, ktoré sú evidované v zbierkovom fonde Baníckeho múzea v Rožňave.
Veľmi zaujímavá je mosadzná zvolávacia tabuľka rožňavského cechu mäsiarov z roku 1774. Na tabuľke dominuje uprostred umiestnený, dosť nešikovne znázornený znak remesla - motív býka. Na zadnej strane je tabuľka opatrená schránkou štvorcového tvaru, ktorá je po obvode zdobená radom vyrytých hviezd. Schránka slúžila na uloženie správy.
Zachovali sa aj dve pečatidlá rožňavského mäsiarskeho cechu z rokov 1748 a 1847, na ktorých v pečatnom poli dominuje rytý znak remesla – hlava býka.
Vzácnym písomným prameňom je výučný list cechu mäsiarov z roku 1698.
Znaky mäsiarskeho cechu sú dnes viditeľné aj na budove, ktorá v minulosti slúžila ako administratívna budova Markovej manufaktúry na spracovanie kože. Umiestnené sú v rohoch nad vstupnými portálmi. Budova je jednou z najvýznamnejších architektonických pamiatok obdobia klasicizmu na Slovensku. Dnes v nej sídli riaditeľstvo Baníckeho múzea v Rožňave.
Výučný list cechu mäsiarov, 1698 /voľný preklad/:
| My, najstarší a nadriadení majstri ctihodného mäsiarskeho remesla v slobodnom kráľovskom meste baníckom Rožňava v hornom Uhorsku, Lassar Weiser a David Möser, posielame všetkým majstrom a tovarišom v mestách a na trhoch svoje pozdravy, sme im k službám a prajeme všetko dobré. Oznamujeme im týmto otvoreným listom, že ctihodný mäsiarsky tovariš menom Michael Kostyal nás poprosil o vystavenie vysvedčenia o svojom správaní sa, čo sme mu nemohli odmietnuť. Horeuvedení oznamujeme všetkým majstrom a tovarišom, ktorých sa to týka, ktorým bude tento list ukázaný, že menovaný Michael Kostyal slúžil u nášho majstra Thomasa Fleischera 1 rok tak, ako sa na mäsiarskeho tovariša patrí a všetky služby vykonával tak čestne, verne, poctivo a slušne, že sa o ňom môžeme vysloviť len v dobrom. Aj dlhšie by sme ho boli radi ponechali u seba, prejavil však vôľu skúsiť šťastie aj inde, prosíme preto pánov majstrov horeuvedeného remesla, aby menovaného Michaela Kostyala prijali medzi seba ak ich vyhľadá, umožnili mu vykonávať remeslo vedľa ostatných členov cechu a prejavovali mu dobrú vôľu aj v ostatných záležitostiach. My sme ochotní to isté tiež priateľsky poskytnúť. Kvôli väčšej dôveryhodnosti sme listinu potvrdili aj našou cechovou pečaťou. V Rožňave 16. februára 1698 |
Sylvia Holečková

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-