kedy im artikuly potvrdili richtár a rada mesta Banská Bystrica. Pre mesto mal tento cech veľký význam a po výrobkoch tohto cechu bol obrovský dopyt. Mäsiari nielen spracovávali mäso a zásobovali obyvateľov mesta potravinami, ale vyrábali aj dôležité produkty pre činnosť baníkov – loj na svietenie v baniach a kožu na výrobu kožených nádob pre vertikálnu banskú dopravu a na zhotovenie fleku – koženej zástery, ktorá chránila odev.
Mäsiari patrili medzi najbohatších remeselníkov v Rožňave a voči mäsiarom z iných miest mali výsadné postavenie. Príkladom je skutočnosť, že mäsiari z cudzích miest nesmeli na trh dovážať porazený dobytok. Museli ho doviesť živý, ukázať ho zástupcom cechu a až po ich schválení ho mohli v zariadeniach miestnych mäsiarov za poplatok poraziť.
Rožňavskí mäsiari zrejme často pociťovali konkurenciu. Keďže cudzí mäsiari predávali svoje výrobky lacnejšie ako domáci, obrátili sa rožňavskí mäsiari na arcibiskupa Petra Pázmánya a žiadali, aby zakázal cudzím mäsiarom predávať mäso v Rožňave. Arcibiskup im v roku 1634 vyhovel, ale s podmienkou, že nebudú predávať mäso drahšie ako cudzí mäsiari, aby nepoškodili chudobných občanov. Rozdiel im malo uhradiť mesto.
Zaujímavá je aj skutočnosť, že podľa starodávneho zvyku sa cechy každoročne po voľbách predstavovali novozvolenej mestskej rade a richtárovi, ktorých pri tejto príležitosti obdarovávali rôznymi darmi. Mäsiari, hoci patrili k najbohatším cechom, sa pri tejto príležitosti nikdy neprejavovali.
Spomienkou na existenciu mäsiarskeho cechu v Rožňave sú cechové insígnie a písomný materiál, ktoré sú evidované v zbierkovom fonde Baníckeho múzea v Rožňave.
Veľmi zaujímavá je mosadzná zvolávacia tabuľka rožňavského cechu mäsiarov z roku 1774. Na tabuľke dominuje uprostred umiestnený, dosť nešikovne znázornený znak remesla - motív býka. Na zadnej strane je tabuľka opatrená schránkou štvorcového tvaru, ktorá je po obvode zdobená radom vyrytých hviezd. Schránka slúžila na uloženie správy.
Zachovali sa aj dve pečatidlá rožňavského mäsiarskeho cechu z rokov 1748 a 1847, na ktorých v pečatnom poli dominuje rytý znak remesla – hlava býka.
Vzácnym písomným prameňom je výučný list cechu mäsiarov z roku 1698.
Znaky mäsiarskeho cechu sú dnes viditeľné aj na budove, ktorá v minulosti slúžila ako administratívna budova Markovej manufaktúry na spracovanie kože. Umiestnené sú v rohoch nad vstupnými portálmi. Budova je jednou z najvýznamnejších architektonických pamiatok obdobia klasicizmu na Slovensku. Dnes v nej sídli riaditeľstvo Baníckeho múzea v Rožňave.
Výučný list cechu mäsiarov, 1698 /voľný preklad/:
| My, najstarší a nadriadení majstri ctihodného mäsiarskeho remesla v slobodnom kráľovskom meste baníckom Rožňava v hornom Uhorsku, Lassar Weiser a David Möser, posielame všetkým majstrom a tovarišom v mestách a na trhoch svoje pozdravy, sme im k službám a prajeme všetko dobré. Oznamujeme im týmto otvoreným listom, že ctihodný mäsiarsky tovariš menom Michael Kostyal nás poprosil o vystavenie vysvedčenia o svojom správaní sa, čo sme mu nemohli odmietnuť. Horeuvedení oznamujeme všetkým majstrom a tovarišom, ktorých sa to týka, ktorým bude tento list ukázaný, že menovaný Michael Kostyal slúžil u nášho majstra Thomasa Fleischera 1 rok tak, ako sa na mäsiarskeho tovariša patrí a všetky služby vykonával tak čestne, verne, poctivo a slušne, že sa o ňom môžeme vysloviť len v dobrom. Aj dlhšie by sme ho boli radi ponechali u seba, prejavil však vôľu skúsiť šťastie aj inde, prosíme preto pánov majstrov horeuvedeného remesla, aby menovaného Michaela Kostyala prijali medzi seba ak ich vyhľadá, umožnili mu vykonávať remeslo vedľa ostatných členov cechu a prejavovali mu dobrú vôľu aj v ostatných záležitostiach. My sme ochotní to isté tiež priateľsky poskytnúť. Kvôli väčšej dôveryhodnosti sme listinu potvrdili aj našou cechovou pečaťou. V Rožňave 16. februára 1698 |
Sylvia Holečková
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.