Najmä v prípade portrétu muža v modrom plášti išlo o jedno z najpoškodenejších diel zo zbierkového fondu a jeho reštaurovanie predstavovalo skutočnú výzvu pre reštaurátora.
Je to dielo neznámeho autora a zobrazuje muža s tzv. allonge parochňou v dobovom odeve s prehodeným bohato riaseným modrým plášťom. Ide o barokový tzv. učenecký portrét na čo odkazujú atribúty ako kalamár, husacie brko a kniha, ktoré vidíme v ľavej dolnej časti obrazu. Portrét bol prvýkrát vystavený už v roku 1882 na Umelecko-archeologickej výstave Gemerskej župy, od ktorej sa datuje vznik GMM. Na výstave a tiež v Sprievodcovi výstavou (Kiállítási kalauz) obraz figuroval spolu s iným portrétom, o ktorom dnes už vieme, že ide o podobizeň uhorského polyhistora Mateja Bela. Oba portréty boli označené len ako „Cirkevný spisovateľ“ („Egyházi író“) a ich vystavovateľom bol vtedajší senior Malohotského seniorátu Pál Glauf (1849 - 1936). Diela sa do zbierkového fondu dostali v spomínanom roku 1903, kedy ich vtedajší riaditeľ Ján Fábry spolu s ďalšími predmetmi prevzal do úschovy múzea. Portrét Mateja Bela je od roku 1979 súčasťou stálej expozície, pričom Portrét muža v modrom plášti pre jeho havarijný stav doposiaľ nebolo možné prezentovať verejnosti. Mimoriadne rozsiahle poškodenia a úbytok farebnej vrstvy najmä v oblasti tváre znemožňovali určenie a identifikáciu osoby na obraze. Vďaka reštaurátorskému zásahu dnes môže pokračovať výskum, ktorý by pomohol identifikovať portrétovaného, prípadne autora a objednávateľa diela.
Druhým zreštaurovaným zbierkovým predmetom je komorná maľba figurálnej kompozície s kráľom Svätoplukom, ktorá je obrazovým znázornením tzv. Legendy o bielom koňovi. Podľa tejto legendy v čase usadenia sa starých Maďarov v Karpatskej kotline im Svätopluk predal časť krajiny za bieleho koňa. Legenda je vlastne výsmechom Svätopluka, ktorý takto „naletel“ a pre svoju hlúposť stratil krajinu na úkor Maďarov. Túto udalosť nachádzame zapísanú v Obrázkovej kronike (Chronicon Pictum) zo 14. storočia. Kompozícia nesie znaky rustikálneho prejavu a je dielom neznámeho autora, pravdepodobne neškoleného maliara 1. polovice 19. storočia. Do obrazu sú na spôsob komixu vkomponované texty ako výroky jednotlivých zobrazených postáv. V strede stojí kráľ Svätopluk, ku ktorému zľava prichádzajú zvedovia vyslaní maďarským veliteľom Arpádom a podľa legendy mu prinášajú bieleho koňa s pozláteným sedlom a pozlátenou uzdou výmenou za pôdu, vodu a trávu panónskej zeme. Slovanskí obyvatelia sú zoskupení okolo Svätopluka a svojimi výrokmi ho niektorí varujú pred výmenným obchodom. Každá postava na obraze je označená menom. Texty nápisov sú písané v maďarčine a slovenčine s použitím maďarskej abecedy. Dielo je zaujímavé predovšetkým ojedinelosťou námetu a spôsobom prevedenia, ktorý pripomína komix. Reštaurovaním sa podarilo zastaviť proces deštrukčných zmien maľby a boli prinavrátené umelecko-historické kvality diela.
Projekt reštaurovania zbierkových predmetov z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia sumou 6 600 eur. Autorkou reštaurátorských prác bola Mgr. art. Andrea Ševčíková, členka Komory reštaurátorov. Obe diela bude môcť verejnosť vidieť na výstave, ktorú GMM pripravuje pri príležitosti osláv 135. výročia vzniku múzea v septembri tohto roka.
![]() |
![]() |
|
| Portrét muža v modrom plášti po reštaurovani. | Legenda o bielom koňovi pred reštaurovanim |
Mgr. Angelika Kolár,
historička umenia GMM


































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-