Spomenúť toto podujatie je zaujímavé pre návštevníkov našej webovej stránky predovšetkým preto, že medzi laureátmi za rok 2016 bol aj Július Barczi a kolektív zo SNM - Múzeum Betliar. K tomuto oceneniu im dopomohol objav vzácneho rukopisu z 15. storočia, ktorý našli v jednej zo zbierok múzea.
Informácia získaná z prezentácie v Trnave nám približuje, ako k tomuto objavu došlo a čo vlastne obsahuje. Komentár osvetľuje skutočnosti doteraz zahalené laikom, že okolnosti objavu vzácneho rukopisu z 15. storočia v kaštieli Betliar sú ozaj bizarné. Potvrdila to neotvorená zásuvka barokovej komody, ktorá ukrývala dlhé desaťročia (asi 72 rokov) knižôčku, ktorej hodnota sa v našich verejných zbierkach ani nedá doceniť. Vzbudzuje to aj samotný názov knižôčky, nezvyklý na dnešné pomery: Kniha hodiniek Ilony Andrássyovej a dokonca obsahuje dedikáciu "Mojej najmilšej vnučke Ilone Andrássy, jún 1934". Takže poznáme aj jej poslednú majiteľku.
Kniha hodiniek nepredstavuje nijakú zbierku hodiniek, ktoré v súčasnosti ako hodinový stroj na meranie času poznáme. Hodinkami sa nazývali stredoveké zbierky modlitieb určené na súkromnú zbožnosť. Zrejme preto, že ich čítanie sa odporúčalo v istú hodinu. V Európe boli jedným z najrozšírenejších druhov knižného maliarstva.
Keď si takúto knižôčku otvoríme, nájdeme stručný obsah. V úvode zväčša obsahovali kalendár, za ním nasledovali denné mariánske modlitby, často doplnené o nočné modlitby za mŕtvych. Obyčajne sa dedili z generácie na generáciu. Kódex miniatúrnych rozmerov z Betliara bol napísaný a iluminovaný súčasne približne medzi rokmi 1460 a 1480. A pripisuje sa flámskemu ateliéru Willema Vrelanta z Gentu, alebo Brúgg. Má 276 fólií, unikátnych aj kvôli špecifickému štýlu maľby nazývanému grisaj s farebnosťou redukovanou na sivé tóny.
Iste sa chcete opýtať, ako sa tento vzácny objav dostal do Betliara. Predpokladá sa, že Kniha hodiniek Ilony Andrássyovej sa do Betliara dostala pravdepodobne prostredníctvom umeleckého obchodu a je znamenitým dokladom kultúrneho horizontu zberateľov a mecénov umenia fend de seikel.
Rukopis sa čoskoro stane predmetom medzinárodného výskumu a zaiste prehĺbi aj poznanie flámskeho knižného maliarstva tretej štvrtiny 15. storočia.
Ocenenie, ktoré sa Júliusovi Barcziovi a kolektívu v takejto forme dostalo je zároveň dôkazom ich dobre spracovanej vedeckej práce, ktorú v tomto múzeu na hornom Gemeri vykonávajú.
(Spracoval MG od)
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.