Trnava sa tento rok stala hosťujúcim mestom celoeurópskeho podujatia Dni európskeho kultúrne dedičstva (ďalej DEKD), organizovaného Radou Európy a Európskou komisiou. Cieľom podujatia je upriamiť pozornosť verejnosti na mimoriadne hodnoty rozmanitého kultúrneho dedičstva v 49 účastníckych štátoch. Slovensko sa pripojilo k organizátorom DEKD v roku 1993 a odvtedy sa každoročne konajú otváracie ceremónie v niektorom historickom meste a každý ročník je zameraný na špecifickú tému.
Unikátnu zbierku historickej potápačskej techniky získalo múzeum do svojho zbierkového fondu v roku 2016 a to vďaka finančnej podpore Fondu na podporu umenia. Autorom zbierky je potápač, inštruktor potápania a cestovateľ Peter Ferdinandy z Revúcej. Zbierka obsahuje 504 kusov najrozličnejších častí potápačskej výstroje. Jednotlivé prvky zbierky pochádzajú z Francúzka, Maďarska, Španielska, Talianska, Rakúska, Poľska, Bulharska, Grécka, Anglicka, Taiwanu, USA, bývalej Nemeckej demokratickej republiky a Nemeckej spolkovej republiky, bývalého ZSSR a bývalej ČSSR, bývalej Juhoslávie, Švédska, Nemecka, Austrálie, Číny, Japonska, Brazílie, Indonézie, Kanady, Južnej Kórei a zo Slovenska a Českej republiky. Mnohé sú pozoruhodnými originálmi, pretože boli vyrobené alebo upravené v amatérskych podmienkach a sú tak dokladmi mimoriadnej schopnosti improvizácie nadšencov potápania na Slovensku, ale i v Čechách. Časť nadobudnutej zbierky mala možnosť vidieť verejnosť v rámci výstavy začiatkom roka 2017 (23. 2. – 30. 4.).
Význam a hodnota zbierky spočíva predovšetkým v jej štruktúre a ucelenosti, ktorá poskytuje komplexný pohľad na problematiku potápačskej techniky, jej vývoj a sprostredkovane i na históriu potápania ako takého. Poskytuje prierez potápačskou výstrojou od hadicového zásobovania vzduchom z hladiny, až po potápačskú výstroj umožňujúcu nezávislý pohyb potápačov pod vodou s vlastnou zásobou vzduchu v tlakových fľašiach, v najrozličnejších jej podobách.
Väčšina častí zbierky pochádza z druhej polovice 20. storočia. Niektoré prvky boli v bývalom Československu využívané v rámci Zväzarmu (dobrovoľná branno-spoločenská organizácia), ale i Československej ľudovej armády. Sú v nej zastúpené komplety potápačských neoprénových oblekov, pogumovaných kompletov, potápačské masky a plutvy, potápačská dýchacia technika, tlakové fľaše, potápačské vesty, ale i potápačské doplnky, ako potápačské nože, harpúny, vodotesné puzdrá na fotoaparáty a kamery, baterky, hĺbkomery, kompasy a hodinky. Jej súčasťou je i súbor potápačských tlakových fliaš, počnúc prvými používanými v bývalom Československu, až po dnešné modely. Obsahuje tiež potápačské komplety SP 20 D a PL 40.
Mgr. Martina Oštrom Mareková
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.