Po svojom vzniku sa obuvnícke remeslo stalo popri čižmárstve, krajčírstve, kováčstve, mlynárstve a mäsiarstve jedným zo šiestich najrozšírenejších remesiel na Slovensku. Obuvníci šili najmä koženú mužskú, ženskú a detskú obuv. Mnohí sa ako pomocníci učili u obuvníckych majstrov a kým mohli začať remeslo samostatne vykonávať, museli si najprv u majstrov odpracovať určitú pomocnícku dobu. Keďže v 2. polovici 19. storočia, konkrétne v roku 1872, došlo k zrušeniu cechov, obuvníci, podobne ako príslušníci iných remesiel, sa začali organizovať v spolkoch. Už v roku 1873 vznikol obuvnícky spolok v Rimavskej Sobote a v Revúcej, v roku 1874 v Ratkovej a v roku 1876 v Rožňave, pričom Gemer – Malohont patril k regiónom s najväčším počtom obuvníkov v rámci Slovenska.
Rozvoj obuvníckeho remesla pretrvával do obdobia 1. ČSR, kedy dochádza pod vplyvom vznikajúceho obuvníckeho priemyslu a továrenskej výroby obuvi ku kríze, keďže väčšina obuvníkov bola nútená preorientovať sa na opravu továrensky vyrobenej obuvi, prípadne museli svoje dielne zatvoriť. Mnohí si našli inú zárobkovú činnosť, ako to vidieť na príklade obuvníka Lukáša Šóľu zo Sušian, ktorý sa začal venovať predaju smaltovaného riadu. Tu možno hľadať i začiatok postupného úpadku obuvníckeho remesla, ktoré zaniklo v 50. rokoch 20. storočia.
Po tomto období začali postupne do zbierkových fondov múzea pribúdať i jednotlivé kusy obuvníckeho náradia – šidlá, nože, zrezávače kože, kladivká, hladidlá... Väčšia zbierka sa stala súčasťou etnografického fondu múzea v roku 1995. Získané náradie používal obuvník Desző Bán Bódi (1901 – 1983) z Tomášoviec. Po roku 2000 sa zbierkový fond rozšíril o časť náradia a výrobkov obuvníka Juraja Aláča (nar. 1901) z Bakty, Matúša Šuleka (1894 – 1971) z Kyjatíc a Samuela Králika (1877 – 1963), ktorý mal svoju dielňu na Cukrovarskej ulici v Rimavskej Sobote.
Zaujímavé predmety v mesiaci október si môžete pozrieť v priestoroch múzea od pondelka do piatka v čase od 8.00 do 16.00 hod. Od 1. októbra 2017 je múzeum cez víkendy zatvorené.
Mgr. Ľudmila Pulišová (etnografka GMM)
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.