v tradičnom dedinskom a z časti aj v mestskom prostredí regiónu Gemer-Malohont návštevníkom predstaví výstava Dieťa a jeho svet, ktorá potrvá do 30. apríla 2018. Súčasťou výstavy je detský kútik s rôznymi hračkami a sprievodná aktivita „Hádanková súťaž a hravé obrázky“, ktorú tvorí kvíz s otázkami, na ktoré odpovede nájde návštevník v textovej časti výstavy a ďalej sú to hravé obrázky, ktoré treba doplniť a vymaľovať. Aktivita je vhodná pre skupiny žiakov materských, základných i stredných škôl a rovnako aj pre rodiny s deťmi.
Do 28. februára 2018 môžete navštíviť interaktívnu výstavu Žijem na strome a je mi dobre a výstavu Barnabás Holló (1865 – 1917). Sochár z Gemera-Malohontu. Výstava Žijem na strome a je mi dobre prezentuje rozmanitosť života na stromoch a to na príklade piatich druhov - dub, lipa, vŕba, jedľa a jabloň. Návštevník môže spoznávať jednotlivých zástupcov vtákov, cicavcov a hmyzu, cez vystavené zbierkové predmety a fotografie. Súčasťou výstavy je niekoľko interaktívnych prvkov, ktoré pobavia i poučia.
Výstava Barnabás Holló (1865 – 1917), sochár z Gemera-Malohontu pozostáva z fotografickej dokumentácie exteriérových realizácií, dobových fotografií ako aj fotografií drobných plastík a vďaka rodine Barnabása Hollóa je doplnená aj o predmety z rodinnej pozostalosti sochára. Barnabás Holló sa narodil v roku 1865 v gemerskej obci Alsó-Hangony (dnes Hangony, Maďarsko). Od roku 1876 študoval na Zjednotenom protestantskom gymnáziu v Rimavskej Sobote a aj svoje sochárske štúdium začal rovnako v Rimavskej Sobote pod vedením miestneho sochára Antala Martinelliho (1851 – 1917). Do povedomia verejnosti sa dostal už v roku 1891 kedy začal pracovať na veľkolepej zákazke vytvorenia historického tzv. Széchenyiho reliéfu, znázorňujúceho založenie Uhorskej akadémie vied 3. novembra 1825, vďaka ktorému sa veľmi rýchlo stal stredobodom záujmu. Sadrový model diela je dnes súčasťou zbierkového fondu Gemersko-malohontského múzea. V Gemeri-Malohonte je zastúpený významnými dielami ako socha Mihálya Tompu na rovnomennom námestí v Rimavskej Sobote z roku 1896 (odhalená 1902) a podoba kráľa Mateja Korvína v obci Gemer z roku 1912. Jeho veľkorozmerné sochárske diela nachádzame nielen na Slovensku (Rimavská Sobota, Gemer, Rožňava...), ale v Maďarsku (Budapešť, Debrecen, Hajdúböszörmény...). Pre poznanie života a tvorby Barnabása Hollóa je pre návštevníkov pripravený netradičný pracovný list „Známy – neznámy sochár v priestore Európy“, v ktorom sa na mape Európy zaznačuje, kde všade sa Barnabás Holló počas svojho života pohyboval, kde študoval, s čím je jeho tvorba úzko spojená a kde všade sa nachádzajú jeho diela.
Pri riešení úloh sa treba oprieť o textovú časť výstavy. Výrazná časť pracovného listu je venovaná dielam sochára, ktoré sa nachádzajú v Rimavskej Sobote. Vypracovaním úlohy získa návštevník prehľadné informácie o ich životnom príbehu v chronológii. Aktivita je vhodná pre rodiny s deťmi a žiakov II. stupňa základných škôl a pre stredné školy.
Predmetom mesiaca február je unikátny potápačský oblek Michelin – Fatra československej produkcie z roku 1952. Je to jeden z dvoch zachovalých oblekov tohto typu používaných už v roku 1954 pri speleopotápačskom prieskume Ing. Viliamom Rozložníkom v Slovenskom krase. Tieto vodotesné obleky, s označením MICHELIN, boli začiatkom 50. rokov 20. storočia pre potreby ženistov Československej ľudovej armády (ČSĽA) vyrobené z materiálu získaného priamo od významnej francúzskej gumárenskej firmy MICHELIN. Okrem toho spočíva výnimočnosť tohto typu obleku predovšetkým v spojení s človekom, ktorý ho používal - Ing. Viliam Rozložník (*1920 Dobšiná – †1959 Rožňava), ktorý je z pohľadu Slovenska považovaný za prvého speleopotápača a ktorý výrazne prispel aj k rozvoju slovenského jaskyniarstva. Tento unikátny oblek je súčasťou rozsiahlej zbierky potápačskej techniky a výstroje, ktorú múzeum nadobudla vďaka finančnej podpore Fondu na podporu umenia. Predmet bude v priestoroch múzea vystavený od 1. do 28. februára 2018.
Mgr. Martina Oštrom Mareková
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní 
Vytvorila základ pre prvú a najmodernejšiu papiereň v Uhorsku. V r. 1817 sa presťahovala s manželom do Slavošoviec, kde manžel získal od matky železný hámor. Rozhodla sa ho prebudovať na papierenský mlyn. Prvý hrubý baliaci papier vyrobila na jar 1818, neskôr začala vyrábať papier na písanie. Vďaka svojim schopnostiam odolávala konkurencii 14 papierenských mlynov na Gemeri a dostala sa na ich čelo. Venovala sa prieskumu trhu s sledovaniu noviniek z papierenskej oblasti v Nemecku a Holandsku. V r. 1840 začala s montážou prvého moderného papierenského stroja v Uhorsku. O rok na to rozbehla výrobu papiera. V r. 1844 zamestnávala 60-80 ľudí. Po jej smrti pokračovali v práci v rodinnom podniku jej dcéry a syn.
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale