Priblížil nám 1. premiéru programu "Čo starí pamätajú, to mladí zachovajú". Tohto roku bol venovaný stému výročiu ukončenia prvej svetovej vojny, ktorej účastníkmi boli aj naši Gemerčania z viacerých obcí. Námetom k tomu poslúžila najmä kniha Martina Gallíka z Nižnej Slanej “Za cisára pána”, ktorej krst bol niekoľko dní predtým v jeho rodnej obci. Aspoň niekoľko viet z rozhovoru, ktorý odznel na scéne javiska pri priblížení pomysleného rozhovoru autora knižky so svojím starým otcom Jánom Gallíkom, účastníkom spomínanej vojny. Tieto vety zrejme každého vtiahli do deja, ktorý diváci s napätím počúvali. Skúste sa na chvíľu ponoriť do spomienok Martina Gallíka na starého otca, ktoré odzneli nižšie aj vy:
"Aj ja Vám niečo poviem o tej vojne.
Nemal som to šťastie poznať môjho starého otca, lebo zomrel rok predtým, ako som sa narodil. V rodine sa zachovali jeho fotografie a obraz z vojny, tri medaily a informácia o tom, že keď zomrel, do rakvy mu uložili aj jeho šabľu. Toto, o čom budem teraz rozprávať som si musel nájsť v archívoch, kronikách, vygúgliť a vyzvedať, kde sa dalo.
Keď vypukla "Veľká vojna", starý otec Ján Gallík z Nižnej Slanej slúžil druhým rokom základnú vojenskú službu v 16. honvédskom pešom regimente, v 3. prápore v Jelšave a bojoval na ruskom fronte.
A keď o ňom hovorím, dovoľte, aby som Vám ho predstavil.
Starý otec (Peter Nemčko - oblečený v uniforme vojaka z 1. svetovej vojny s pripnutými medailami) sa predstaví publiku:
Prijmite pozdrav od frontového vojaka. Dobrý večer! (zasalutuje)
Takto sa vrátil ako 26-ročný z frontu a „vyznačený“, ako sa píše v obecnej kronike. Podarilo sa mu utiecť aj z ruského zajatia.
Za hrdinské činy na bojiskách v Galícii bol vyznamenaný: Karlovým vojenským krížom, Bronzovou medailou za statočnosť, Veľkou striebornou medailou za statočnosť. V hodnosti feldwebel mu bola udelená 12. novembra 1915 Zlatá medaila za statočnosť.
Hovorím o štyroch medailách a vidíte len tri. Zlatá, bohužiaľ, chýba.
Tak, ako na začiatku vojny išli všetci na front so spevom a presvedčením, že vojnu vyhrajú, o to smutnejšie, nikým neprivítaní, sa vracali domov. Nebolo cisára pána, nebolo vlasti a boli radi, keď ich privítala vlastná rodina.
A tá štvrtá medaila zo „zlata“? Tú v novej vlasti musel starý otec predať, aby mohol opraviť v roku 1921 rodný dom zničený požiarom.
Vďaka mojej manželke však túto medailu mám. Kúpila ju od zberateľa z Českej republiky. Darovala mi ju nedávno k meninám z úcty ku všetkým, ktorí vo vojne trpeli, nevrátili sa a neodpočívajú v rodnej zemi a z úcty k starému otcovi.
Dovoľte, aby som ju umiestnil tam, kde doteraz chýbala. (Pripne medailu starému otcovi na hruď.)
Aj taká bola Veľká vojna."
Do deja programu prispeli svojím vystúpením folklórne súbory, sólisti a inštrumentalisti z Gemera. Ich gro tvorili najmä členovia folklórnych súborov Hôra z Rejdovej, Stromíš z Vlachova aj s mužskou speváckou skupinou Pekná dolinka, Hrabina z Nižnej Slanej, Dolina z Gemerskej Polomy, Dubina z Rožňavy, Genšenky z Honiec a Borostyán z Drnavy. Bohatým materiálom k spomenutému programu však disponujú aj iné naše dedinské telesá, škoda, že sme ich tu nevideli. Aj keď odozva na pripravený program bola u väčšiny diváckej obce pozitívna, účinok programu mohol byť ešte údernejší. Tak však rozhodli organizátori i režisér programu.
MG od





























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a