Priblížil nám 1. premiéru programu "Čo starí pamätajú, to mladí zachovajú". Tohto roku bol venovaný stému výročiu ukončenia prvej svetovej vojny, ktorej účastníkmi boli aj naši Gemerčania z viacerých obcí. Námetom k tomu poslúžila najmä kniha Martina Gallíka z Nižnej Slanej “Za cisára pána”, ktorej krst bol niekoľko dní predtým v jeho rodnej obci. Aspoň niekoľko viet z rozhovoru, ktorý odznel na scéne javiska pri priblížení pomysleného rozhovoru autora knižky so svojím starým otcom Jánom Gallíkom, účastníkom spomínanej vojny. Tieto vety zrejme každého vtiahli do deja, ktorý diváci s napätím počúvali. Skúste sa na chvíľu ponoriť do spomienok Martina Gallíka na starého otca, ktoré odzneli nižšie aj vy:
"Aj ja Vám niečo poviem o tej vojne.
Nemal som to šťastie poznať môjho starého otca, lebo zomrel rok predtým, ako som sa narodil. V rodine sa zachovali jeho fotografie a obraz z vojny, tri medaily a informácia o tom, že keď zomrel, do rakvy mu uložili aj jeho šabľu. Toto, o čom budem teraz rozprávať som si musel nájsť v archívoch, kronikách, vygúgliť a vyzvedať, kde sa dalo.
Keď vypukla "Veľká vojna", starý otec Ján Gallík z Nižnej Slanej slúžil druhým rokom základnú vojenskú službu v 16. honvédskom pešom regimente, v 3. prápore v Jelšave a bojoval na ruskom fronte.
A keď o ňom hovorím, dovoľte, aby som Vám ho predstavil.
Starý otec (Peter Nemčko - oblečený v uniforme vojaka z 1. svetovej vojny s pripnutými medailami) sa predstaví publiku:
Prijmite pozdrav od frontového vojaka. Dobrý večer! (zasalutuje)
Takto sa vrátil ako 26-ročný z frontu a „vyznačený“, ako sa píše v obecnej kronike. Podarilo sa mu utiecť aj z ruského zajatia.
Za hrdinské činy na bojiskách v Galícii bol vyznamenaný: Karlovým vojenským krížom, Bronzovou medailou za statočnosť, Veľkou striebornou medailou za statočnosť. V hodnosti feldwebel mu bola udelená 12. novembra 1915 Zlatá medaila za statočnosť.
Hovorím o štyroch medailách a vidíte len tri. Zlatá, bohužiaľ, chýba.
Tak, ako na začiatku vojny išli všetci na front so spevom a presvedčením, že vojnu vyhrajú, o to smutnejšie, nikým neprivítaní, sa vracali domov. Nebolo cisára pána, nebolo vlasti a boli radi, keď ich privítala vlastná rodina.
A tá štvrtá medaila zo „zlata“? Tú v novej vlasti musel starý otec predať, aby mohol opraviť v roku 1921 rodný dom zničený požiarom.
Vďaka mojej manželke však túto medailu mám. Kúpila ju od zberateľa z Českej republiky. Darovala mi ju nedávno k meninám z úcty ku všetkým, ktorí vo vojne trpeli, nevrátili sa a neodpočívajú v rodnej zemi a z úcty k starému otcovi.
Dovoľte, aby som ju umiestnil tam, kde doteraz chýbala. (Pripne medailu starému otcovi na hruď.)
Aj taká bola Veľká vojna."
Do deja programu prispeli svojím vystúpením folklórne súbory, sólisti a inštrumentalisti z Gemera. Ich gro tvorili najmä členovia folklórnych súborov Hôra z Rejdovej, Stromíš z Vlachova aj s mužskou speváckou skupinou Pekná dolinka, Hrabina z Nižnej Slanej, Dolina z Gemerskej Polomy, Dubina z Rožňavy, Genšenky z Honiec a Borostyán z Drnavy. Bohatým materiálom k spomenutému programu však disponujú aj iné naše dedinské telesá, škoda, že sme ich tu nevideli. Aj keď odozva na pripravený program bola u väčšiny diváckej obce pozitívna, účinok programu mohol byť ešte údernejší. Tak však rozhodli organizátori i režisér programu.
MG od
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.