ktorí sa najviac pričinili svojimi príspevkami o obohatenie stránky Maj Gemer. Aj preto som si ju vybral ako obrázok so šťastným krokom i želaním do roku 2016.
Až teraz sa priznávam, že som si takto chcel uctiť prácu väčšiny tých, ktorí sa na úkor svojho voľna snažili ostatným návštevníkom prispieť k sprostredkovaniu najnovších informácií zo svojho bydliska, či okolia prostredníctvom našej stránky. Pravdou je, že sa to týkalo ešte predchádzajúceho obdobia. Viacerí z nich však neudržali nasadené tempo a na ďalšie príspevky buď pozabudli, alebo z iných dôvodov sa už nedostali k písaniu, či fotografovaniu. Mrzí ma to veľmi, ale rozhodli sa tak dobrovoľne. Chcem však i naďalej aspoň takýmto spôsobom najvernejších povzbudzovať k písaniu rôznych článkov na našu web stránku.
Nebudem spomínať všetkých, ktorí príkladne spolupracovali so stránkou. Patrí im však moje srdečné poďakovanie. Nedá mi však nespomenúť, že na začiatku som mal inú predstavu o fungovaní stránky. Po 10 rokoch musím konštatovať, že začiatočný entuziazmus mnohých sa dosť zmrazil a väčšina sa dnes orientuje na iný spôsob poskytovania či sledovania informácií.
Ľutujem, že v uplynulom roku sa na stránke Maj Gemer prezentovalo málo starostov obcí horného, či stredného Gemera. O primátoroch ani nehovoriac. Z nich sa vlastným príspevkom prejavil iba nový primátor Dobšinej pán Ján Slovák. Príkladná je naša spolupráca s pedagogickým zborom na ZŠ Ivana Branislava Zocha v Revúcej, odkiaľ sa so zaujímavými príspevkami predstavujú nielen učitelia, ale priestor dostávajú už aj žiaci spomínanej školy. Snáď si to povšimnú aj iné školy, a to nielen základné. Zato členovia organizácií JDS horného i stredného hneď od začiatku vzniku berú si za svoje podeliť sa so svojimi úspechmi aj prostredníctvom stránky Maj Gemer. Príkladom idú poprední funkcionári okresných organizácií.
Verím, že viac priestoru zaberú aj iné spoločenské organizácie, kultúrne inštitúcie a folklórne súbory s profesionálnymi pracovníkmi, ako aj športové oddiely, čo by splnilo aj moje predsavzatia ukázať náš Gemer ako región, kde sa vždy niečo pozitívne deje a nezvyšuje sa len nezamestnanosť. Máme pre jeho zvýraznenie rôzne možnosti i prostriedky. Neuspokojme sa len s tým, že pomaly každá obec, škola, či firma má svoju stránku. Dajme o svojej činnosti vedieť i prostredníctvom takých stránok, ako je tá naša – Maj Gemer.
Na prahu nového roku vám všetkým chcem poďakovať za doterajšiu spoluprácu, ktorú si od vás tak vážim. Zaželajme si spoločne do nasledujúceho obdobia najmä pevné zdravie, šťastie a šľachetnosť odovzdať informácie zo svojho okolia tým, ktorí na ne nielen čakajú, ale sú za ich sprostredkovanie aj vďační.
Viacerí priaznivci stránky Maj Gemer sa mi odvďačili vianočnými či novoročnými pozdravmi a blahoželaniami. Zo všetkých, ktoré mi prišli a ešte stále prichádzajú vyberiem aspoň jeden. Veľmi si vážim môjho krajana pána Vojtecha Bradovku z Nadabuly, ktorý aj napriek svojmu vysokému veku mi poslal niekoľko riadkov s krásnymi myšlienkami. O. i. mi napísal:
„Teším sa z toho ako sa tebe darí redigovať MAJ GEMER. Dokonca pozorujem, že čím si starší, tým viacej sa zlepšuje jeho kvalita. Máš dobrých spolupracovníkov.
Prajem Tebe a Tvojim blízkym dobré zdravie a veľa úspechov v propagácii nášho Gemera v Novom roku.
Ondrej Doboš




























Veľmi vhodne som dostal prakticky na prelome rokov 2015 a 2016 fotografiu od Miloša Lenga z Rožňavského Bystrého ako poďakovanie za prekvapivý darček od stránky Maj Gemer. Prezentoval sa na nej ako kuchár pripravujúci „juchu“, oblečený s rovnakou zásterou akú v roku 2015 obdržalo viacero mojich spolupracovníkov,
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.