Výstava Rolanda Neupauera je jeho prvou významnejšou samostatnou prezentáciou, ktorá sa snaží predstaviť tvorbu umelca v tematickej a chronologickej koncepcii. Výstava sa koná v Mestskej galérii v Rimavskej Sobote, ktorá sa venuje súčasnému výtvarnému umeniu a súčasne prezentácii tvorby mladých umelcov a umelkýň pochádzajúcich a tvoriacich v regióne Gemer a Malohont. Výstava vznikla zo spolupráce s kurátorkou Angelikou Matuškovou, pôsobiacou v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote. voľnej tvorbe, v ktorej reflektuje svoje domáce prostredie a subjektívne vnímanie vnútorných i vonkajších podnetov pôsobiacich na jeho osobnosť. Je typom výtvarníka, pre ktorého sa maliarske médium stáva najzrozumiteľnejším prostriedkom, pomocou ktorého komunikuje divákovi vlastný názor a nazeranie na svet. Upúšťa od doterajšieho programového štúdia maľby, ako aj od klasických zákonitostí obrazovej kompozície. Jeho predchádzajúci remeselný prístup k maľbe sa pretransformoval do spontánneho a intuitívneho procesu tvorby. Uvoľneným, expresívnym rukopisom zachytáva zmyslové pôsobenie svojho bezprostredného okolia a vnútorne oslobodený od akýchkoľvek pravidiel necháva prehovoriť farbu, gesto a emócie. Jeho nesporná maliarska zručnosť dáva týmto kompozíciám vážnosť a pravdivú výpovednú hodnotu. Najčastejšie abstrahuje krajinu a prvky z prírody. Autor pracuje s fenoménom krajiny ako s nosným motívom, pričom jednotlivé jej výseky a časti ďalej posúva, pretvára a nanovo definuje. Technika oleja na plátne mu umožňuje dosiahnuť zamýšľanú atmosféru a hĺbku v obraze. V mnohých kompozíciách sa objavujú kubizujúce formy, ktoré zaujímavým spôsobom budujú obrazový priestor . Veľmi živou a sviežou farebnosťou dosahuje silné pôsobenie na diváka. Jeho maliarsky štýl a prístup je ťažko zaraditeľný. Expresívny a silne sugestívny výraz kompozícií, môže pôsobiť na diváka rušivo, čo aj často je autorovým zámerom. Prvoradá je snaha zanechať dojem, akýkoľvek. U Neupauera je maliarska skúsenosť povýšená nad všetky ostatné skúsenosti a stáva sa istou formou terapie. Zachytáva, premýšľa, analyzuje, vrství a pretvára. Výrazná je procesualita v jeho dielach. Mnohé kompozície vznikli premaľbou iných. V procese premeny, sa často vďaka náhode, objavili nečakané nové významy a odkazy. Niektoré obrazy pretvára opakovane aj dlhší čas, alebo ich úplne zničí. Tento moment je dôležitý z hľadiska vzťahu autora a diela, ktorý je stále živý a aktuálny. V Neupauerovej tvorbe je kladený najväčší dôraz na spontánnosť a samodefinovanie diela, ktoré sa mení v procese autorskej intervencie.
Výstava Ranné tváre sa snaží divákovi komplexne predstaviť osobnosť a tvorbu Rolanda Neupauera. Gro tvoria diela vytvorené za posledné 3 roky, ale pre možnosť sledovania vývinu jeho tvorby tu môžeme nájsť aj školské práce a dokonca jeho prvú olejomaľbu z roku 1994. Zaujímavým motívom v Neupauerovej tvorbe je zachytávanie tzv. „gemerských reálií“ čo sú v jeho prípade známe motívy ako hrad Krásna Hôrka, mauzóleum Andrássyovcov alebo kaštieľ Betliar. Tieto prvky nielen zachytáva, ale v kontexte súčasnej spoločnosti ďalej posúva do nových súvislostí a kriticky hodnotí. Zaujímavé je jeho dielo Vízia o hrade, ktoré vytvoril 2 roky pred požiarom hradu Krásna Hôrka. Obraz zachytáva hrad v expresívnych gestách, ktoré evokujú šľahajúce plamene.
Výstava je v Mestskej galérii v Rimavskej Sobote nainštalovaná do konca apríla.
Roland Neupauer, 7. 4. 1980 v Rožňave, v súčasnosti žije a tvorí v Krásnohorskom Podhradí
Štúdium:
1994 -1998 ŠÚV Škola úžitkového výtvarníctva Košice, odbor: Propagačná grafika
1998 - 2004 VŠVU Vysoká škola výtvarných umení Bratislava, odbor: maľba, absolvent slobodných umení
1998 -2001 v ateliéri prof. Rudolfa Sikoru
2001 - 2004 v ateliéri prof. Jána Bergera
2003 študijný pobyt na škole Sztuk Pienknych v Polskej v Poznani
Výstavy:
1998 MIR 80, Kultúrne centrum Rimavská Sobota
2001 Portréty, Queens kafe, Bratislava
2002 Traja pod kostolom , Svätý Jur
2002 Ateliérová výstava, Kasárne Komárno
2003 Výber prác, Kafe u mňa, Bratislava
2004 Priestory, absolventská výstava, Pálffyho palác Bratislava
2006 Priestory, OKC Rožňava
2010 Kam dovidíš, Galéria GUBA, Bratislava
2010 Výber, Zeminy, Brusceles
2011 Zodiak, Galéria Baníckeho múzea, Rožňava
2011 Kolektívna výstava, Konsisten/z/wei Viedeň
2011 Len tak, kaviareň Leporello, Rožňava
2012 Krajiny, Galéria Abilympiáda, Prešov
2013 Voľný výber obrazov, Dom kultúry, Púchov
2013 Bienále maľby IV.? Rozdiely, ktoré spájajú, kolektívna výstava, Mestská galéria Rimavská Sobota
2013 Revízia, OKC-Divadlo ACTORES, Rožňava
2014 Na Radnici, Galéria mestského úradu, Rožňava
Výtvarné sympóziá
2000 Letavy, Kurinec Rimavská Sobota
2001 A 13, Krnov, Česká republika
2002 EURY ART Danišovce
2003 Plenér, Banská Štiavnica
2005-2006 Mlyn, Rožňava
2006 Festival TEMPUS ART výtvarná sekcia, Rožňava
2006 Symposium INTER ART Aiud Rumunsko
Angelika Matušková
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.