Dámska meštianska móda v 19. storočí je názov výstavy, ktorá sa uskutoční v dňoch 12. septembra do 1. decembra 2013 v Gemersko-mahontskom múzeuz v Rimavskej Sobote. Cieľom výstavy, ktorú pripravilo Gemersko-malohontské múzeum v spolupráci so Slovenským národným múzeom – Múzeom Betliar a Baníckym múzeom v Rožňave, je prezentovať dámsky meštiansky odev a módne doplnky cez rôzne historické obdobia a vývojové trendy v odievaní, ovplyvnené historickým prostredím danej doby, od konca 18. storočia až do roku 1918. Caraco, fichu, panier, redingot, chemise, bonnet, spencer, berte, canezou, schneppe, zuávka, polonaise, mantilla, pumps, corseletjupe a ďaľšie. Pod nezvyčajnou módnou terminológiou sa skrývajú dámske odevy, módne kusy, nosené mešťankami 19. storočia. Niektoré z nich môžeme vidiež už len v múzeách, iné sa nosia dodnes. Druhá priemyselná revolúcia ovplyvnila vývoj technológií aj v textilnom priemysle, čo pocítila aj spoločnosť. Vďaka mechanizácii tkania, šitia a pletenia odievanie zlacnelo. Tým sa móda stala prístupná širšímvrstvám spoločnosti. Nielen šľachta, ale aj meštianstvo sa začalo o módne trendy zaujímať. Práve preto sa spoločenské a hospodárske zmeny 19. storočia odzrkadľujú aj na móde a kultúre odievania danej doby. Dámska móda v 19. storočí reprezentovala hlavne úspech manželov. V dobe posilnenia pozície meštianstva sa dámske odievanie stalo akýmsi symbolom spoločenského postavenia pána. V tomto storočí sa ženy inšpirovali hlavne z predošlých módnych štýlov a slohov, ako antika, gotika, renesancia, barok a rokoko, ale zaujímali sa aj o exotický Ďaleký východ. Kvitol historizmus, jednotlivé módne prvky sa miešali. V Uhorsku sa okrem toho nosil aj tradičný uhorský odev, tzv. „díszmagyar“. Bola to slávnostná róba, ktorá sa v 19. storočí rozšírila tak medzi šľachtou ako aj medzi meštianstvom. Popri textilnom priemysle sa viditeľne rozvinula aj tlač, vďaka mechanizácii sa noviny, časopisy a magazíny stali dostupnými pre široké vrstvy. V 19. storočí sa objavili aj tzv. literárne módne časopisy, aj s módnou prílohou, ktoré popri beletrií lákali dámske čitateľky. Na prelome 19. a 20. storočia sa vyvinuli striktne módne časopisy, ktoré pravidelne zverejňovali farebné kreslené figúry vo svojej prílohe, ako aj strihy odevov.
Výstavu dopĺňa omaľovánka pre deti s historickým vývinom dámskeho odievania od vypuknutia veľkej francúzskej revolúce až po I. svetovú vojnu, a vejár na interaktívnu hru nacvičenia tajného vejárového jazyka, vhodná pre deti i dospelých.
PhDr. Éva Kerényi
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.