Hudobné nástroje zo zbierok Gemersko – malohontského múzea Doporučený
Napísal(a) Mgr. Ľudmila Pulišová
Výstava s názvom Hudobné nástroje zo zbierok Gemersko – malohontského múzea, ktorú otvoria 15. júna 2011, predstaví prostredníctvom trojrozmerných artefaktov a fotografií zo zbierkových a archívnych fondov múzea hudobnú kultúru regiónu Gemer – Malohont. Samotné hudobné nástroje sa vyvíjali pod vplyvom rozmanitých kultúrnych, historických, geografických a etnických podmienok. Prameňom pre ich poznanie v minulosti sú viaceré ikonografické pamiatky z 15. storočia, nachádzajúce sa napr. v kostoloch v Lukovištiach, Kraskove, či Rimavskej Bani. V 15. – 16. storočí zasiahla i región Gemer – Malohont valašská kolonizácia. Pod jej vplyvom sa tu začali
V zbierkovom fonde Gemersko – malohontského múzea sa nachádza 172 kusov hudobných nástrojov, ktoré sú v prevažnej väčšine umiestnené vo fonde etnografie, niekoľko kusov sa nachádza vo fondoch histórie a jeden kus je súčasťou archeologických zbierok múzea. I napriek zdanlivo nízkemu počtu je zbierka hudobných nástrojov pomerne rôznorodá. Sú v nej zastúpené strunové hudobné nástroje reprezentované niekoľkými husľami, prenosným cimbalom a viacerými druhmi citár. Raritou sú husle, ktoré zhotovil celé zo zápaliek Alojz Horváth z Drne. Dominantným prvkom výstavy je koncertné krídlo z 2. polovice 19. storočia, dlhé roky používané v baptistickom kostole v Klenovci, ktoré je v celku hudobných nástrojov najnovšou akvizíciou múzea. V rámci vzduchozvučných hudobných nástrojov majú pomerne veľké zastúpenie fujary, píšťaly a trúby z rohoviny zhotovené výrobcami z regiónu Gemer - Malohont. Zaujímavosťou sú hlinené píšťalky vyrábané hrnčiarmi, či signálna pastierska trúba obalená čerešňovou kôrou. Najpočetnejšiu skupinu medzi samozvučnými hudobnými nástrojmi tvoria plechové a liate zvonce. Známym strediskom výroby plechových zvoncov na území Gemera – Malohontu bolo mestečko Jelšava. Do tejto skupiny hudobných nástrojov zaraďujeme i pastierske palice, tzv. kuľagy, ktoré vydávajú charakteristický zvuk pomocou železných krúžkov navlečených v hornej časti. Zaujímavý je tiež veľký rapkáč z konca 19. storočia, používaný v rimavskosobotských viniciach na plašenie škodcov.
Umiestnenie výstavy hudobných nástrojov v dolnej expozícii múzea je viac – menej symbolické. V týchto priestoroch sídlila v rokoch 1931 – 1949 prvá hudobná škola v Rimavskej Sobote, a bol tu tiež byt jej vtedajšieho riaditeľa Júliusa Wernera.
Mgr. Ľudmila Pulišová
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.































S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.