Aj v Gemeri – Malohonte, podobne ako v iných regiónoch, bol ľudový odev počas svojho vývoja vystavený viacerým vplyvom – jednak snahe ľudu napodobňovať odev vyšších spoločenských vrstiev, no i používaniu priemyselne vyrábaných textilných materiálov šíriacich sa najmä v 19. storočí. Pôsobenie daných činiteľov spolu so značným priemyselným a hospodárskym rozvojom regiónu, v súčinnosti s čulým stykom dedinského a mestského prostredia spôsobilo v niektorých oblastiach (najmä v západnej časti regiónu) prenikanie mestských prvkov do ľudového odevu už v polovici 19. storočia. Približne vtedy sa už tradičný ľudový odev nenosil napríklad v obciach Kameňany, Kraskovo, Lehota nad Rimavicou, Rybník, Teplý Vrch... Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa ľudový odev postupne prestával nosiť i v Hostišovciach, Lukovištiach, Muránskej Lehote, Klenovci, Hačave, Chyžnom a po druhej svetovej vojne sa vytratil tiež z východných oblastí Gemera – Malohontu. Ľudový odev pomerne rýchlo vymizol tiež z väčšiny maďarských lokalít regiónu, kde sa najmä v období druhej svetovej vojny objavili snahy vytvoriť umelý maďarský kroj zdobený maďarskými trikolórami.
Vystavené exponáty tvoria jednotlivé časti ženského, mužského a detského odevu spolu s odevnými doplnkami a šperkami z viacerých lokalít Gemera – Malohontu – napríklad Sušany, Rimavská Sobota, Tisovec, Uzovská Panica, Ratková, Klenovec, Rimavská Píla... V závere je prostredníctvom niekoľkých artefaktov prezentovaný i ľudový odev z iných regiónov, ktorý sa sem dostal prostredníctvom presídlencov prevažne v 20. rokoch 20. storočia.
{jcomments on}


























V Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote sprístupnia 16. júla 2012 výstavu Ľudový odev v Gemeri – Malohonte, ktorú si návštevníci budú môcť pozrieť až do 31. augusta 2012. Výstava je venovaná 130. výročiu založenia Gemersko-malohontského múzea. Cieľom výstavy Ľudový odev v Gemeri – Malohonte je predstaviť ľudový odev daného regiónu prostredníctvom zbierkových predmetov a fotografického materiálu z fondov Gemersko – malohontského múzea, a tým poukázať aj na túto zložku ľudovej materiálnej kultúry. Prvotnou funkciou odevu bola ochrana človeka pred nepriaznivými vplyvmi počasia. Postupne začal odev vyjadrovať odlišnosť 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a