Na inom mieste našej stránky je informácia o Slávnosti ruží v parku kaštieľa v Dolnej Krupej, ktorá sa uskutoční po dva dni 8. a 9. júna 2013. Aj keď tento región nepatrí do Gemera, zaiste nebude na škodu aj pre Gemerčanov, aby sa o túto nevšednú udalosť a históriu kaštieľa s jeho obyvateľmi akou bola aj Mária Henrieta Choteková, ktorú prezývali aj Kráľovnou ruží, oboznámili. Príspevok som dostal od hovorcu Slovenského národného múzea Artura Šturmankina. Majiteľka najväčšieho rozária svojej doby, šľachtiteľka ruží, priekopníčka ružiarstva na území Slovenska, uznávaná pestovateľka ruží v celej Európe. Ako významná osobnosť rodu Brunsvik - Chotek čerpala z bohatej rodinnej tradície zakotvenej nielen vo vzťahu k umeniu a vzdelaniu, ale aj v láske k prírode, jej zušľachťovaniu a zveľaďovaniu životného prostredia.
Narodila sa v kaštieli obkolesenom krásnym anglickým parkom, ktorý práve pred 200 rokmi (1813) začal na objednávku jej prastarého otca budovať chýrny záhradný architekt Christian
Henrich Nebbien. Máriu Henrietu Chotekovú miestni oprávnene považujú za svoju najznámejšiu rodáčku. Pravnučka Jozefa Brunsvika, vnučka Hermanna Choteka sa narodila 24. novembra 1863 v kaštieli v Dolnej Krupej, kde prežila takmer celý život. Jej život obsiahol dlhý úsek veľkých dejín (I. a II. svetovú vojnu, Slovenský štát, Československú republiku), no je v ňom zhmotnená aj miestna história. V spomienkach jej súčasníkov sa zapísala ako žena s ušľachtilou dušou, láskavá, dobrosrdečná ochrankyňa chudobných, veľká filantropka a humanistka.
Celý život podriadila charitatívnej činnosti a napĺňaniu jej ideálov. Bola známou osobnosťou v Rakúsko-uhorskej monarchii a jej popularita ešte vzrástla, keď sa jej príbuzná Žofa Choteková v roku 1900 vydala za následníka trónu Františka Ferdinanda. Dostávala pozvánky na mnohé podujatia v celej krajine, kde patrila k najčestnejším hosťom. V roku 1909 ju dokonca vyznamenal pápež Pius X. Hovorila miestnym nárečím, chodievala oblečená v dedinskom kroji, ľuďom sa prihovárala oslovením „dušenka“ a takto jednoducho - Dušenka - ju volali aj obyvatelia obce. V susedstve rodinného kaštieľa si vybudovala svoj vlastný svet, v ktorom kraľovali ruže. Horný kaštieľ, ako sa jej domu zvyklo hovoriť, navštevovalo množstvo hostí, no dvere neboli zatvorené ani pre domácich. Ružová grófka zomrela 13. 2. 1946, pochovaná je v mauzóleu rodiny Chotek v susedstve farského kostola v rodnej obci.
Obohatila ružiarsky svet o veľké dielo, ktorého tradíciu objavujeme aj dnes.
Trnavský samosprávny kraj
Občianske združenie
Ružiarska spoločnosť Márie Henriety Chotekovej
Slávnosť ruží
venovaná 150. výročiu narodenia
„Ružovej grófky” Márie Henriety Chotekovej
Kaštieľ Dolná Krupá
|
8. jún 2013 (sobota) 13.00 - 13.20 Slová a tóny literárno-hudobné pásmo inšpirované osobnosťou M. H. Chotekovej n.o. ČAKANKA Nitra, ZUŠ Nitra Kaštieľ Dolná Krupá, fresková sála 13.30 - 14.00 Slávnostné otvorenie Výstava ruží (prístupná do 18.00 h) Kaštieľ Dolná Krupá, fresková sála 14.00 Známa neznáma Ružová grófka otvorenie výstavy o živote M. H. Chotekovej Mauzóleum rodiny Chotek 14.30 - 15.00 „Ružičky” v piesňach Mgr. Art. Daniel Čapkovič - barytón Lucia Ševečková - klavír Kaštieľ Dolná Krupá, fresková sála 15.00 - 15.30 Slávnostné uvedenie a vysadenie novovyšľachtenej ruže, výsledku šľachtiteľského úsilia nemeckej firmy Kordes pomenovanej po M. H. Chotekovej, na medzinárodný trh v spolupráci s frmou Tvorsad SPEVÁCKY KOMORNÝ ZBOR, Smolenice Areál Kaštieľa Dolná Krupá (možnosť zakúpenia novej ruže) 15.30 - 16.30 Hudobné osvieženie Akordeónový súbor MELÓDIA, žiaci ZUŠ Senica z triedy Anny Rýzkovej Kaštieľ Dolná Krupá, fresková sála 16.30 - 18.00 Prehliadka výstavy a parku 18.00 - 19.00 Pietna spomienka na členov rodu Chotek a pocta Márie Henriete Sprievod účastníkov z kaštieľa k pamätnej tabuli na budove Jozefína a k mauzóleu rodiny Chotekovcov, možnosť vstupu do hrobky, návštevy kostola sv. Andreja s hrobkou Brunsvikovcov pod kostolom, ponuka výstupu na kostolnú vežu s vyhliadkou na okolie. Hudobné združenie MUSICANTICA SLOVACA, Nitra 19.00 - 22.00 Ochutnávka vín Piesne o víne v podaní FS Krupianka (sprievodný program) Historický park Kaštieľa Dolná Krupá – tajuplná jaskyňa „grotta” |
9. jún 2013 (nedeľa)
|
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.