Výstava Veľká vojna, ktorá je sprístupnená od 16. mája 2014 do 30. septembra 2014 v Gemersko-malohontskom múzeu a usporiadaná pri príležitosti 100. výročia vypuknutia I. svetovej vojny v roku 1914, sa zameriava na Rimavskú Sobotu z dvojakej perspektívy. Ako župné sídlo Gemera-Malohontu a ako mesto - ako sa žilo počas vojny, aké hospodárske nariadenia a núdzové opatrenia zmenili predtým pokojný a bezstarostný život mešťanov, ako sa mesto zapojilo do celouhorských a župných dobročinných vojnových zberov, ako fungoval Červený kríž, aké vojenské pešie pluky boli umiestnené v meste, ako sa radikálne zmenil celý ráz župného sídla nástupom Rakúsko-Uhorska do vojny, a ako sa toto všetko odzrkadlilo v župe. Na druhej strane sa výstava zameriava aj na každodenný vojenský život na fronte, na príbehy a spomienky gemerských vojakov z bojísk na Balkáne, v Haliči, v Zakarpatskej Rusi, v Taliansku a v Sedmohradsku v podobe ukážkou dobových fotografií, listov, výzbroje, vlastnoručne vyrobených predmetov a ďalších vecných relikvií. Väčšina mužov z regiónu narukoval do 25. cisársko-kráľovského pešieho pluku v Lučenci a do 16. honvédskeho pešieho pluku v Banskej Bystrici. V rámci výstavy sa môže návštevník oboznámiť s bojiskami a vojenskými úspechmi plukov: Gorlice, Przemysl, Limanova, Magyaros, Caporetto a ďalšie. V závere sa výstava venuje pamiatke padlých hrdinov, ktorú dokumentujú rôzne pamätníky a pomníky, hlavne vojenský cintorín v Rimavskej Sobote, kde je pochovaných vyše 250 vojakov, zosnulých v nemocnici Červeného kríža.
Výstava sa predovšetkým opiera o pôvodné dobové pramene z čias monarchie, o staré dokumenty a tlač z archívu a fondov Gemersko-malohontského múzea, ale jej neoddeliteľnou súčasťou sú unikátne rodinné pamiatky od súkromných osôb. Na výstave si každý nájde svoje - dospelí si môžu prečítať dobové noviny a správy z bojísk, prezrieť si originálne dokumentárne zábery z frontov. Nezabúdame ani na najmenších návštevníkov, pre deti sú k dispozícií rôzne hry s vojnovou tematikou, čím si môžu osvojiť nové poznatky v našich dejinách hravým spôsobom. Kurátor: PhDr. Éva Kerényi. 
A centenáriumi emlékév tiszteletére rendezett jubileumi tárlat kétfajta megközelítésben tárja elénk Rimaszombatot: egyrészt mint Gömör-Kishont vármegye székhelye, másrészről mint város – hogyan zajlott a hétköznapi élet a háború alatt, milyen gazdasági és egyéb megszorítások változtatták meg a kisváros lakóinak addig nyugodt, békés életét, hogyan kapcsolódott be a város az országos és helyi szintű jótékonysági hadi-gyűjtésekbe, miként működött a Vöröskereszt-egylet, mely honvédgyalogezred katonái állomásoztak városunkban, hogyan változott meg gyökerestül a „boldog békeidők” Rimaszombatjának képe Ausztria-Magyarország hadba lépésével és milyen hatással volt mindez a megye egész területére.
A kiállítás másodsorban a harctéren küzdő katonák mindennapi életébe is bepillantást enged. A balkáni, a galíciai, a keleti, az olasz és a román hadszíntéren szolgáló gömöri bakák emléke korabeli fotókon, levelezőlapokon, harcászati eszközökön, saját kezűleg készített emléktárgyakon és sok más értékes ereklye formájában elevenedik meg. A gömöri férfiak többsége a losonci közös 25. császári és királyi honvédgyalogezredbe, valamint a besztercebányai 16. honvédgyalogezredbe rukkolt be, a tárlat ezen ezredek neves ütközetekben való dicső szereplését is bemutatja (Gorlice, Przemysl, Limanova, Magyaros, Caporetto, stb.). A kiállítás zárórészében a világháborúban elesett hősök emléke előtt tisztelgünk. Gömör-szerte számos felállított emlékmű utal a Nagy Háborúra, méltán legimpozánsabb közülük a rimaszombati köztemetőben található katonai hősi temető, melyben csaknem 250, a helyi Vöröskereszt-kórházban elhunyt katona alussza örök álmát.
A tárlat elsősorban az eredeti forrásokra támaszkodik, anyagának zömét a Gömör-Kishonti Múzeum gyűjteményéből meríti, magántulajdonban lévő, féltve őrzött családi relikviákkal gazdagítva azt. A tárlat mindenkihez szól – a felnőttek eredeti képsorok vetítése mellett korabeli harctéri híreket és sajtóanyagot vehetnek kézhez, a gyerekek pedig hadijátékokon keresztül ismerkedhetnek meg a világháború tematikájával.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.