Výstavu pod názvom Rómsky rezbár Dezider Fertő (1921-1996) sprístupnia 16. júla 2012 v Rimavskej Sobote v rámci okrúhleho 130. výročia založenia Gemersko-malohontského múzea, ktorá sa nesie v intenciách špecializácie múzea na rómsku kultúru. Na samostatnej výstave sa predstaví 68 plastík a reliéfov rezbára D. Fertőa, zo zbierkového fondu múzea. Časovo exponáty pochádzajú z rokov 1980 až 1996, to znamená z rokoch jeho vrcholnej tvorby.Jeho pôvodným zamestnaním bola pedagogická dráha na Strednej poľnohospodárskej škole v Lučenci. Istý čas žil v Jesenskom a Košiciach. Neskôr sa natrvalo usadil v rodnej Gemerskej Vsi – Šankovciach, kde pracoval na Jednotnom roľníckom družstve ako agronóm a kurič - domovník na vtedajšom Miestnom národnom výbore. Bezdetná rodina si v roku 1960 adoptovala dievčatko. Fertőova dcéra Anna Váradyová v spomienkach na svojho nevlastného otca spomína kladne.
Všestranný umelec nezostával len pri hre na cimbal. Už ako malý žiak mal vzťah k drevu. Na obdobie jeho začiatkov sa viaže negatívna skúsenosť. Ako veriaceho katolíka ho inšpirovali cirkevné témy. Už na základnej škole z dreva vyrezal svoju prvú sošku Panny Márie. Ukázal ju učiteľke, ktorá ho pochválila. Nadšený chlapec išiel so soškou za mladým kňazom, ktorý zareagoval neadekvátnym spôsobom. Zdá sa, že nič netušiaceho mladého umelca nepochopil. Dobil ho s vysvetlením, že sa vysmieva Panne Márii. Negatívny zážitok s kňazom, ktorý mladému Fertőovi neporozumel, zanechal na nadanom mužovi na dlhý čas zanevrenie na umeleckú tvorbu.
Až po smrti manželky sa Dezider Fertő začal venovať tvorivej práci. V rokoch 1980 až 1996, čiže v priebehu 16 rokov vytvoril súborné dielo, ktoré v sebe nesie pečať a podobenstvo rezbára, ktorý vnímal okolitý svet intenzívnejšie ako jeho okolie. D. Fertő rozvíjal svoj talent postupne, pričom striedal sotva
Tematicky tvorbu Dezidera Fertő možno rozdeliť podľa námetov do dvoch skupín:
1. svetské námety z tradičného a súčasného života Rómov a nerómov,
2. náboženské motívy prameniace v kresťanstve.
V začiatkoch tvorby sa venoval vyrezávaniu reliéfov, ktoré boli dreveným žánrovým obrázkom prezentujúcim vnútorný svet umelca. Značnú časť prác venoval tematike tradičného transportu. Tému zobrazoval zvláštnymi výrazovými prostriedkami, akýmisi maketami záprahov. Motívy záprahov oplývajú nezvyčajnou pozornosťou voči zachovaniu tradičných foriem dopravy, ako je záprah oráčov, kočujúcich Rómov v maringotkách, či záprah saní, vozov a zvoz sena. V zbierkovom fonde múzea v Rimavskej Sobote sa nachádza len jeden záprah zachytávajúci kočujúcich Rómov v čase intenzívneho nomádizmu – kočovania.
Najviac rezbárovi učarili námety z bežného života Rómov. Ako usadlý Róm so zmyslom pre uvedomovanie si svojho pôvodu a odlišnosti svojho etnika od okolitého obyvateľstva, stotožnil sa s tradičnou kultúrou Rómov, pričom motívom pre tvorbu mu boli rómski kováči, hudobníci, ale napríklad aj slávna huslistka Cinka Panna, rodáčka z neďalekej obce Gemer. Hudobníkov zvečnil do opakovaných figúrok rómskych muzikantov pri hre v krčme, na zábavách, svadbách a pohreboch. Zachytil tiež kočovných Rómov, či rómske osady, pohreby a svadby. Všímal si aj prostredie, v ktorom žil. Takto v plastikách zobrazil blízkych susedov, rozsievača obilia, pastiera kráv, či oráča za pluhom, dožinky, sediaceho Budhu a hrnčiara za hrnčiarskym kruhom z blízkych Držkoviec.V najrôznejších modifikáciách sa venoval aj tematike žien v rôznych životných situáciách: Madona s dieťaťom, rómska muzikantka - huslistka, krčmárka, družka, žena s deťmi, či žena pri miesení chleba alebo žena s košíkom, žena s pecňom chleba, či žena tkáčka.
Až čas zahojil rany D. Fertőovi, ktoré sa mu ušli od mladého kňaz v detstve. A tak na sklonku života vytvoril viacero reliéfov a plastík s náboženskou tematikou, napríklad: betlehem, Adama a Evu v raji, Madonu s dieťaťom a iné. Ako uvádza výtvarník Arpád Horváth z Tornale, Fertő vyrezal rôzne betlehemy, z ktorých sa po jednom nachádzajú v Muzeu romské kultury v Brne a v Rimavskej Sobote. Jeden betlehem sa nachádza v Švajčiarsku a tri betlehemy v Kanade.
Dezider Fertő pracoval jednoduchou technikou vyrezávania do drevených soklíkov a reliéfov. Používal prevažne lipové alebo orechové drevo. Na začiatku tvorby mal snahu mnohé plastiky povrchovo upravovať nanesením bezfarebného laku, prípadne im olejovými farbami domaľoval anatomické znaky, napríklad na postave troch kráľov. Neskôr pod vplyvom Arpáda Horvátha, od roku 1986, od týchto praktík upustil, drevo nechával povrchovo neupravené, v pôvodnej štruktúre a farbe. Takto sú posledné sošky prirodzenejšie a viditeľne nesú pečať autorovho rukopisu.
Plastiky Fertőa sa nachádzajú vo viacerých múzeách na Slovensku a v zahraničí. Z domácich múzeí sú to mestá: Rimavská Sobota a Nitra a za hranicami je to Česká republika, Švajčiarsko a Kanada. Viacero plastík vlastnia súkromné osoby.
Tvorba Dezidera Fertőa je definitívne ukončená. Jeho náhla smrť 27. marca 1996 znamenala koniec jeho tvorby. Za zachovanie drevených plastík D. Fertőa pre Gemersko-malohontské múzeum, vďačíme Arpádovi Horváthovi z Tornale, ktorý sa prvýkrát stretol s rezbárom v roku 1986. Rady výtvarníka sa odrazili na jeho vývine.
V poradí druhá samostatná výstava rómskeho rezbára Dezidera Fertőa na pôde múzea ponúka výrez z tvorby nežijúceho autora. Podáva vieryhodné svedectvo o umeleckom nadaní Rómov v regióne Gemer-Malohont. Výstava potrvá do 31. augusta 2012.
PhDr. Oľga Bodorová,
komisárka výstavy
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).