Výstavu pod názvom Rómsky rezbár Dezider Fertő (1921-1996) sprístupnia 16. júla 2012 v Rimavskej Sobote v rámci okrúhleho 130. výročia založenia Gemersko-malohontského múzea, ktorá sa nesie v intenciách špecializácie múzea na rómsku kultúru. Na samostatnej výstave sa predstaví 68 plastík a reliéfov rezbára D. Fertőa, zo zbierkového fondu múzea. Časovo exponáty pochádzajú z rokov 1980 až 1996, to znamená z rokoch jeho vrcholnej tvorby.Jeho pôvodným zamestnaním bola pedagogická dráha na Strednej poľnohospodárskej škole v Lučenci. Istý čas žil v Jesenskom a Košiciach. Neskôr sa natrvalo usadil v rodnej Gemerskej Vsi – Šankovciach, kde pracoval na Jednotnom roľníckom družstve ako agronóm a kurič - domovník na vtedajšom Miestnom národnom výbore. Bezdetná rodina si v roku 1960 adoptovala dievčatko. Fertőova dcéra Anna Váradyová v spomienkach na svojho nevlastného otca spomína kladne.
Všestranný umelec nezostával len pri hre na cimbal. Už ako malý žiak mal vzťah k drevu. Na obdobie jeho začiatkov sa viaže negatívna skúsenosť. Ako veriaceho katolíka ho inšpirovali cirkevné témy. Už na základnej škole z dreva vyrezal svoju prvú sošku Panny Márie. Ukázal ju učiteľke, ktorá ho pochválila. Nadšený chlapec išiel so soškou za mladým kňazom, ktorý zareagoval neadekvátnym spôsobom. Zdá sa, že nič netušiaceho mladého umelca nepochopil. Dobil ho s vysvetlením, že sa vysmieva Panne Márii. Negatívny zážitok s kňazom, ktorý mladému Fertőovi neporozumel, zanechal na nadanom mužovi na dlhý čas zanevrenie na umeleckú tvorbu.
Až po smrti manželky sa Dezider Fertő začal venovať tvorivej práci. V rokoch 1980 až 1996, čiže v priebehu 16 rokov vytvoril súborné dielo, ktoré v sebe nesie pečať a podobenstvo rezbára, ktorý vnímal okolitý svet intenzívnejšie ako jeho okolie. D. Fertő rozvíjal svoj talent postupne, pričom striedal sotva
Tematicky tvorbu Dezidera Fertő možno rozdeliť podľa námetov do dvoch skupín:
1. svetské námety z tradičného a súčasného života Rómov a nerómov,
2. náboženské motívy prameniace v kresťanstve.
V začiatkoch tvorby sa venoval vyrezávaniu reliéfov, ktoré boli dreveným žánrovým obrázkom prezentujúcim vnútorný svet umelca. Značnú časť prác venoval tematike tradičného transportu. Tému zobrazoval zvláštnymi výrazovými prostriedkami, akýmisi maketami záprahov. Motívy záprahov oplývajú nezvyčajnou pozornosťou voči zachovaniu tradičných foriem dopravy, ako je záprah oráčov, kočujúcich Rómov v maringotkách, či záprah saní, vozov a zvoz sena. V zbierkovom fonde múzea v Rimavskej Sobote sa nachádza len jeden záprah zachytávajúci kočujúcich Rómov v čase intenzívneho nomádizmu – kočovania.
Najviac rezbárovi učarili námety z bežného života Rómov. Ako usadlý Róm so zmyslom pre uvedomovanie si svojho pôvodu a odlišnosti svojho etnika od okolitého obyvateľstva, stotožnil sa s tradičnou kultúrou Rómov, pričom motívom pre tvorbu mu boli rómski kováči, hudobníci, ale napríklad aj slávna huslistka Cinka Panna, rodáčka z neďalekej obce Gemer. Hudobníkov zvečnil do opakovaných figúrok rómskych muzikantov pri hre v krčme, na zábavách, svadbách a pohreboch. Zachytil tiež kočovných Rómov, či rómske osady, pohreby a svadby. Všímal si aj prostredie, v ktorom žil. Takto v plastikách zobrazil blízkych susedov, rozsievača obilia, pastiera kráv, či oráča za pluhom, dožinky, sediaceho Budhu a hrnčiara za hrnčiarskym kruhom z blízkych Držkoviec.V najrôznejších modifikáciách sa venoval aj tematike žien v rôznych životných situáciách: Madona s dieťaťom, rómska muzikantka - huslistka, krčmárka, družka, žena s deťmi, či žena pri miesení chleba alebo žena s košíkom, žena s pecňom chleba, či žena tkáčka.
Až čas zahojil rany D. Fertőovi, ktoré sa mu ušli od mladého kňaz v detstve. A tak na sklonku života vytvoril viacero reliéfov a plastík s náboženskou tematikou, napríklad: betlehem, Adama a Evu v raji, Madonu s dieťaťom a iné. Ako uvádza výtvarník Arpád Horváth z Tornale, Fertő vyrezal rôzne betlehemy, z ktorých sa po jednom nachádzajú v Muzeu romské kultury v Brne a v Rimavskej Sobote. Jeden betlehem sa nachádza v Švajčiarsku a tri betlehemy v Kanade.
Dezider Fertő pracoval jednoduchou technikou vyrezávania do drevených soklíkov a reliéfov. Používal prevažne lipové alebo orechové drevo. Na začiatku tvorby mal snahu mnohé plastiky povrchovo upravovať nanesením bezfarebného laku, prípadne im olejovými farbami domaľoval anatomické znaky, napríklad na postave troch kráľov. Neskôr pod vplyvom Arpáda Horvátha, od roku 1986, od týchto praktík upustil, drevo nechával povrchovo neupravené, v pôvodnej štruktúre a farbe. Takto sú posledné sošky prirodzenejšie a viditeľne nesú pečať autorovho rukopisu.
Plastiky Fertőa sa nachádzajú vo viacerých múzeách na Slovensku a v zahraničí. Z domácich múzeí sú to mestá: Rimavská Sobota a Nitra a za hranicami je to Česká republika, Švajčiarsko a Kanada. Viacero plastík vlastnia súkromné osoby.
Tvorba Dezidera Fertőa je definitívne ukončená. Jeho náhla smrť 27. marca 1996 znamenala koniec jeho tvorby. Za zachovanie drevených plastík D. Fertőa pre Gemersko-malohontské múzeum, vďačíme Arpádovi Horváthovi z Tornale, ktorý sa prvýkrát stretol s rezbárom v roku 1986. Rady výtvarníka sa odrazili na jeho vývine.
V poradí druhá samostatná výstava rómskeho rezbára Dezidera Fertőa na pôde múzea ponúka výrez z tvorby nežijúceho autora. Podáva vieryhodné svedectvo o umeleckom nadaní Rómov v regióne Gemer-Malohont. Výstava potrvá do 31. augusta 2012.
PhDr. Oľga Bodorová,
komisárka výstavy
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.