Dovoľujeme si vás všetkých osobne pozvať na výstavu, ktorej príprava sa veľmi výrazne podobala na všetko to hrozné, čo máme na jaskyniarstve tak radi: odhadovanie (až telurgia) možných lokalít, čoraz dlhšie transporty čoraz ťažšieho materiálu, sondovanie v sedimentoch histórie, blúdenia v labyrintoch pamäti, kaňony a meandre archívov, tiesnivé stretnutia neľudského geologického času a krehkej konečnosti, lepkavého blata po uši a únavu, že by jeden až plakal, ale aj zimomriavky z nálezov, objavov a objavíkov, a nádychy v bublinách svetla uprostred tmy. Napokon s odretými lakťami a kolenami sa predierame cieľovou plazivkou k vernisáži. Pričom žánrový záber siaha od stroho technicky dokumentačných záberov, ktoré zachytávajú dnes už takmer 90 ročnú históriu speleológie až po výrazné experimenty s estetickým a umeleckým uchopením témy. Nejde pri tom len o individuálne ojedinelé zábery nadšených amatérov, ale naopak, v regionálnom kontexte je speleologická (a dodajme, že aj horolezecká) fotografia istým špecifickým systematicky rozvíjaným a komunitne zdieľaným fenoménom. Vizualizácie oboch tematických línií (speleologickej aj alpinistickej) tvoria doposiaľ neobjavené, len čiastočne prezentované "rodinné striebro" vizuálnej kultúry, ktorá podľa nášho názoru prekračuje hranice regiónu.
Výstava je nevyhnutne fragmentárna, nepredstavuje úplný výpočet jednotlivých autorských prístupov. Jej rozsah sme museli chtiac-nechtiac obmedziť. Dôvodov pre takéto neľahké rozhodnutie bolo viacero: časové, priestorové, finančné, ale aj dostupnosť materiálu, o ktorého existencii vieme (alebo aspoň tušíme) a zachovalosť jeho technického stavu, prípadne náročnosť reštaurátorských prác, ktoré by si vyžiadal. Preto túto výstavu chápeme ako prezentáciu prvého prieskumu témy, ktorý naďalej pokračuje.
Napriek tomu koncepcia výstavy prináša práce celého generačného spektra autorov. Jej najhlbší časový horizont 30. rokov a následne druhej polovice 40. rokov 20. storočia predstavujú práce nestora slovenskej jaskyniarskej fotografie Vojtecha Benického (1907 - 1971). Na tento horizont bezprostredne nadväzujú fotografie emblematických osobností jaskyniarov a fotografov tvoriacich jadro generácie najintenzívnejšie pôsobiacej v 50. až 70. rokoch 20. storočia, akými nepochybne boli Viliam Rozložník (1920 - 1959), Ladislav Herényi (1923 - 1971), Štefan Roda st. (1927 - 2001), Arpád Abony (1930 - 1999) a Vojtech Zabari (1930 - 2005). K účasti na výstave boli však pozvané aj významné žijúce a tvoriace osobnosti jaskyniarskej fotografie a jaskyniarstva ako sú: Miroslav Hujdič, Milan Kapusta, Jaroslav Stankovič, Tomáš Lázár a Alexander Buzinkay, ktorých dielo pokrýva obdobie od druhej polovice 70. rokov po roky 90., pričom dvojica autorov Milan Kapusta a Jaroslav Stankovič predstavujú aj technologicky najmladšiu podobu média - digitálnu fotografiu.
Fotografie sústredené v súbore výstavy ZEM NAD HLAVOU vznikli na priesečníku dvoch veľkých vášní. Vášne pre speleológiu a vášne pre fotografiu. Celkom určite môžeme tvrdiť, že fotografická vášeň bola výrazne preverovaná a skúšaná, ale aj podporovaná a provokovaná vášňou jaskyniarskou. Preto by sme radi túto výstavu venovali všetkým rožňavským jaskyniarom, a všetkým jaskyniarom, ktorí už niekoľko generácií riešia tajomný rébus podzemia Slovenského Krasu.
Norbert Lacko
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.