Ktorá na nás pôsobí upokojujúco, ale aj znepokojujúco - podľa toho, či sa nám páči alebo nie, či sa v jej prítomnosti cítime príjemne alebo nepríjemne. Architektúra pôsobí na náš vkus niekedy rozporuplne, negatívne, niekedy naopak kladne, lebo sú nám príjemné jej línie, farebnosť, forma. Významnou úlohou architektúry je vytvárať pre človeka prostredie, v ktorom by sa mu žilo príjemne a pohodlne, ktoré by ho zbytočne nerušilo a neznepokojovalo.
Obyvatelia každého mesta či obce skoro vždy s nevôľou prijímajú búranie starých domov, na ktorých prítomnosť si zvykli a často sa kriticky stavajú k novostavbám, ktoré zaujmú ich miesto. Ak na mieste starej, rokmi osvedčenej stavby vyrastie architektúra kvalitná, vhodná do daného prostredia, ktorá toto prostredie neruší, nevypína sa, ale sa mu podriaďuje, každý si na takúto novotu rýchlo zvykne bez toho, aby ho rušila. Ak to však nebude kvalitná architektúra, nevhodná do daného prostredia, vždy bude vzbudzovať nepokoj, rušiť pohodu nášho každodenného života.
Všetci architekti študujú aj dejiny architektúry. Nie všetci však dokážu porozumieť architektúre minulých storočí a vo svojej tvorbe často nedokážu oceniť jej kvality a jej charizmu natoľko, aby sa im podriadili alebo ostali tak trochu v jej tieni. Rovnako je to aj s urbanizmom, umiestňovaním stavieb do pôdorysu mestských či vidieckych sídiel. V Rožňave ešte dlho bude rušiť umiestnenie troch najväčších novostavieb: budovy polície, poisťovne a domu kultúry na veľkej ploche, ktorú mesto získalo po asanácii zástavby troch pôvodných ulíc; toto nerešpektovanie historického pôdorysu mesta je doslova vizitkou zlého urbanizmu.
Architektúra je umením syntetickým, umením, ktoré je nemysliteľné bez kresby, maľby, umeleckého remesla a tvarovania hmoty – teda sochárstva. Všetky tieto druhy umenia na architektúre môžeme nájsť, a zostanú nám v našej pamäti oveľa dlhšie, ako keby sme ich videli na výstave v galérii. Tu sa s nimi predsa stretávame skoro denne, len si ich musíme všímať, nie nevšímavo prehliadnuť. Kvalitná architektúra nás vychováva k dobrému vkusu, naopak nekvalitná náš vkus ničí.
Výstava v rožňavskej galérii predstavuje architektúru kvalitnú, architektúru z dielne dvoch významných slovenských architektov manželov Zuzany a Mikuláša Maníkovcov. Obidvaja svoju úspešnú profesnú kariéru začali v roku 1974 práve v našom malom meste na pracovisku bývalej okresnej správy pamiatkovej starostlivosti, dnes pamiatkového úradu. Na tomto mieste treba spomenúť vtedajšieho riaditeľa tejto inštitúcie, dnes už, žiaľ, nebohého pána Dušana Demka, ktorý včas rozpoznal ich talent, ako mladých absolventov ich prijal do zamestnania a všemožne ich podporoval. Bratislavčanka Zuzana, rodená Šalingová a Mikuláš Maník, rodák zo Závadky pri Prešove sa po skončení štúdií usadili nakrátko v Rožňave, aby tu vytvorili zaujímavé diela a aby sa sem neskôr často vracali.
Bolo to vtedy v roku 30. výročia SNP a mladí architekti okamžite zareagovali na výzvu navrhnúť a realizovať pamätník SNP v horách nad obcou Čierna Lehota, kde pôsobila jedna z významných partizánskych skupín. Na pamiatku tragickej udalosti – podpálenia dreveného bunkra, v ktorom zahynulo deväť ranených partizánov a ďalší dvaja boli zastrelení v blízkom lese, navrhli celkom netradičný pamätník zložený z jedenástich opracovaných dubových kmeňov ukončených masívnymi guľami z farebného skla, ktoré sú rozmiestnené okolo betónovej stély s nápisom. Pri výstavbe pamätníka pomáhali miestni obyvatelia, ktorí realizovali nielen stavebné práce, ale rezbársky vyzdobili aj jednotlivé stĺpy motívmi tradičnej ľudovej ornamentiky. Sklenené gule vyhotovili sklári v Zlatne. Bol to v tom čase nevídaný a výtvarne značne netradičný a smelý počin, ktorý mohol vyvolať domnienku, že sa stretne u obyvateľov s výhradami. Nestalo sa. Znova sa potvrdilo, že kvalitné dielo si nájde obdivovateľov aj u širokého publika. Obyvatelia Čiernej Lehoty sú dodnes na svoj pamätník hrdí a pravidelne ho navštevujú.
Druhou zaujímavou realizáciou bola obnova a prestavba múzea P. J. Šafárika v Kobeliarove s novou expozíciou a rozsiahlou prístavbou južného krídla s priestormi pre obecný úrad s veľkou viacúčelovou sálou v podkroví. Na pokrytie nových vysokých striech múzea použili tradičnú miestnu krytinu - štiepaný drevený šindeľ. Múzeum je dodnes hojne navštevované.
Medzitým navrhli ešte prestavbu klubu stavbárov v Rožňave, rekonštrukciu vstupných predsiení kaštieľa v Betliari a novostavbu administratívnej budovy betliarskeho múzea. Aj výtvarný návrh loga a odznaku Chránenej krajinnej oblasti Slovenský kras (dnes národný park) pochádza z ich dielne.
Po odchode z Rožňavy pracovali manželia Maníkovci v projektových ústavoch v Prešove, kde si postavili aj rodinný dom. Od roku 1986 pracuje architekt Maník v slobodnom povolaní, v roku 1990 si manželia zriadili vlastný ateliér, v ktorom obidvaja pracujú v slobodnom povolaní dodnes. Aj keď sa natrvalo usadili v Prešove, do nášho okresu sa často vracali a vytvorili tu ďalšie zaujímavé diela: pamätník SNP vo Vyšnej Slanej, rozšírenie cintorína, kolumbárium a urnový háj s pietnym kameňom v Rožňave, rodinné domy v Rožňave a Pači a najmä pozoruhodný Dom smútku v Čučme. Práve tento druh profánnej stavby – obradné siene a domy smútku - je jednou z kľúčových tém ich tvorby. Najmä vo výbave ich interiérov úzko spolupracujú s maliarmi, sochármi a dizajnérmi a vytvárajú tak dôstojné a výtvarne hodnotné prostredia pre chvíle našej radosti i smútku. Významne tak obohatili architektúru mnohých východoslovenských miest a obcí (Košice, Kežmarok, Prešov, Sabinov, Svit, Snina, Humenné, Bardejov, Levoča a i.).
V Bardejove, kde architekt Maník prežil kus detstva, zanechali tiež výrazné stopy svojej tvorby. Boli to: nová expozícia Šarišského múzea v historických priestoroch bardejovskej radnice (na výstave dokumentovaná i modelom) a liečebný dom Lívia v Bardejovských kúpeľoch.
Mimoriadne úspešnou realizáciou bol návrh prestavby interiéru Krajskej hvezdárne s planetáriom v Prešove ocenený v národnom kole prehliadky architektonických diel, kde spolupracovali s významnými slovenskými výtvarníkmi Rudolfom Sikorom a Alexandrom Buganom. Veľmi vydarená bola aj rekonštrukcia ďalšej hvezdárne v Medzeve.
Osobitne je treba vyzdvihnúť mimoriadne zaujímavý projekt Zuzany Maníkovej, ktorým je komplex stavieb Rímskokatolíckej teologickej fakulty a kňažského seminára v Bratislave, ktorý sa ale, žiaľ, nerealizoval.
Pre Rožňavu a blízke okolie sú zaujímavé aj ďalšie dva návrhy: úprava interiéru rotundy – bývalej knižnice Leopolda Andrássyho v Betliari a realizovaný návrh okenných mreží mauzólea Júliusa Andrássyho v Trebišove.
Značné percento realizácií architektov Maníkovcov tvoria kultúrne, domy, školy, kluby, bytové a rodinné domy, chaty, obchodné domy a i. Rozhodne najzaujímavejšou časťou ich tvorby, akej sa venuje iba málokto, je pohrebná architektúra. Od čias nášho významného prvorepublikového architekta Dušana Jurkoviča, tvorcu mohyly na Bradle a mnohých vojenských cintorínov z 1. svetovej vojny v severovýchodných Karpatoch a poľskej Haliči, sa tejto téme venoval iba málokto. Preto treba vysoko oceniť práve túto časť tvorby našich dnešných autorov, ktorí sa podieľali na realizáciách vojenských cintorínov z l. a 2. svetovej vojny v Prešove, Ladomírovej, Hunkovciach, poľskom Sanoku a na mnohých ďalších miestach východného Slovenska.
Ako vidieť, architektúra je súčasťou nášho života i smrti. Je jedným z určujúcich prvkov vývoja nášho vzťahu k prostrediu, v ktorom žijeme. Aby bol náš život príjemný a pohodlný, na to potrebujeme, okrem iného, aj kvalitnú architektúru od kvalitných architektov. Dvoch takých sme na vernisáži 31. marca 2016 v rožňavskej galérii mali. Je chvályhodné, že napriek svojim nesporným úspechom na Slovensku i v zahraničí manželia Maníkovci nezabudli na svoje začiatky a poctili Rožňavu svojou návštevou a prezentáciou svojej tvorby. Do tej ďalšej im želáme veľa tvorivých síl a veľa úspechov.
Edita Kušnierová
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).