(Gemerská knižnica Pavla Dobšinského v Rožňave – reportáž) – Dom Matice slovenskej v Rožňave a Gemerská knižnica Pavla Dobšinského v Rožňave, kultúrne zariadenie Košického samosprávneho kraja, pripravili pre žiakov, študentov i verejnosť výstavu pod názvom „Život bez domova 1945 – 1960 z argentínskej pozostalosti Jozefa Cígera Hronského“, ktorú 5.2.2013 v priestoroch Gemerskej knižnice Pavla Dobšinského v Rožňave slávnostne otvoril predseda Matice slovenskej J. C. Hronský (*1896 Zvolen, +1960 Luján – Argentína) – spisovateľ, publicista, výtvarník, pedagóg, redaktor, autor literatúry pre mládež...O literárnych a umeleckých sklonoch chýbajú hodnovernejšie svedectvá. Vzťah k maliarskemu umeniu bol taký silný, že uvažoval o výtvarných štúdiách a profesionálnom maliarstve. Osud však rozhodol inak a Hronský zostal pri učiteľskom povolaní. Výtvarné cítenie a silný vzťah k maliarstvu si uchoval po celý život.
V rokoch 1935 – 1936 sa na jeho návrh uskutočnila cesta pracovníkov Matice slovenskej do USA za slovenskými vysťahovalcami a krajanskými organizáciami.
V roku 1945 z obavy o seba a svoju rodinu opustil Slovensko a po trojročnom pobyte v Rakúsku, Bavorsku a Taliansku sa nakoniec usadil v Argentíne. V exile sa venoval výtvarnej tvorbe, najmä kresbe, krajinomaľbe a maľbám s náboženskou tematikou. Venoval sa aj literatúre a publicistike.
Po úvodných slovách o živote a tvorbe J. C. Hronského výstavu otvoril predseda Matice slovenskej Marián Tkáč. Stretnutie so študentmi stredných škôl, ich pedagógmi, členmi Matice slovenskej ako aj širokou verejnosťou pokračovalo besedou o knihách na tému „Slovenské príbehy“.Ing. Marián Tkáč, PhD. patrí k najvýznamnejším autorom literatúry faktu na Slovensku. Napísal vyše dvadsať kníh, rozhlasové hry, seriály, pásma a niekoľko stoviek štúdií, úvah, glos a poznámok, ktoré publikoval v periodickej a odbornej tlači. Po roku 1989 sa výrazným spôsobom podieľal na vzniku samostatnej Slovenskej republiky, bol členom komisie na prípravu prvej Ústavy SR. V rokoch 1990 – 1992 pracoval na ministerstve financií ako námestník ministra. Zakladal a od 1. januára 1993 riadil Národnú banku Slovenska. Od novembra 2010 je predsedom Matice slovenskej.
Kniha Päť slovenských rodov je prvým zväzkom novej edície s názvom Slovenské príbehy. Beletristicky spracované texty z rozhlasového seriálu Slovenské rody predstavujú príbehy významných slovenských rodov, ako sú Daxnerovci, Turzovci, Petrovičovci, Bosákovci a Pružinovci. Autor v tejto beletrii majstrovsky vystihol dobu, v ktorej sa príbehy odohrali.
Románovou formou priblížil aj životné osudy Antona Bernoláka, prvého kodifikátora spisovnej slovenčiny v druhej knihe pod názvom Bernolák.
„Literárny dúšok pre milovníkov histórie – aj tak by sme mohli nazvať príjemné posedenie pri dvoch najnovších knihách Mariána Tkáča“ povedala jedna z účastníčok podujatia. Do rozhovoru sa zapojil starší pán „Som milo prekvapený. Práve som si nezáväzne vypočul rozhovor odchádzajúcich študentov - sú spokojní s besedou, nakoľko voľné rozprávanie o dejinách nášho národa bolo pre nich veľmi pútavé a zrozumiteľné.“
Napriek tomu, že pár dní pred otvorením výstavy nastali určité komplikácie s dovozom, chcem poďakovať za vynaložené úsilie riaditeľke Domu Matice slovenskej v Rožňave p. Halkovej za jej promtné riešenie a vyriešenie problému,
ako aj všetkým zainteresovaným pracovníkom Matice slovenskej, ktorí sa podieľali akýmkoľvek spôsobom, aby výstava mohla byť dovezená a inštalovaná včas. Veríme, že nielen milovníci literatúry a dejín slovenského národa, ale aj tí ostatní, ktorí si už zvykli prísť do knižnice niečo pekné pozrieť, si nájdu čas aj na túto výstavu „Život bez domova 1945 – 1960 z argentínskej pozostalosti Jozefa Cígera Hronského“, kde sa verejnosti predstavujú vzácne pamiatky a dokumenty jedného z našich najpoprednejších spisovateľov. Výstava potrvá do 27. februára 2013 a návštevníci ju môžu vidieť v rámci výpožičných hodín knižnice. Vstup je voľný.Text: Tatiana Bachňáková
Foto: MS Martin
FOTOGRAFIE Z OTVORENIA VÝSTAVY
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.